Pod rúškom tmavošedej oblohy a periodickým (ne)svietením automatickej lampy som sa vykradla ani nie tak oknom ako vchodovými dvermi do krajiny Narnia :)
Utekajúc pred bleskami, utiekla som pred sebou samou. Spod nedalekého odkvapu bláznivo stekala dažďová voda, akoby sa nemohla dočkať až splynie so zemou. Z nášho balkóna vykúkal pár vystrašených očiek a natupírovaný chvost. Neborák Alexander zase raz utrpí psychickú ujmu, škoda že papagáje nedostávajú príspevok na invalidný. Škoda. Bežala som dalej. Ďalej od seba. No čím som dalej, tým som bližšie, akoby vo mne sídlili dve osoby a viedli storočnú vojnu. Bežala som. V šatách čo na verejnosti nenosím, vysokých ponožkách, v zelenom svetri a s veľkými vlasmi, ktoré v tejto spúšti lietali kade tade, len nie tam kde mali. Etiketa je etiketa. Príroda je príroda. Cítila som sa nahá a sama. No v skutočnosti som len bežala dalej. Mizla som pod rúškom noci, a skrývala tak hambu čo na svetle príliš žiari. Bežala som. Len ja, a pár zašliapnutých slimákov. Vzduch každú sekundu naberal inú chuť, a vstrebával sa mi až do špiku kosti. Voňal rozmočenou zemou, mokrými vlasmi, dážďovkami a nejakou avivážou čerstvo vyveseného prádla, a v neposlednom rade ... tebou. Neviem čo ma k tomu viedlo, že som ťa silou vôle (ne)chtiac zakomponovala aj do tohto deja, možno to bolo tým nepokojom čo vonku sídlil, možno sa mi tvoje meno stále spája s nejakou smršťou alebo dalším desivým prekvapením, čo prináša úder hromu. Akoby z neba padali novostavby. Možno preto, že som na to zvyknutá. Možno preto že v sebe nosíš kúsky hmly, akoby si skrýval množstvo neodhalených tajomstiev, alebo akoby si sa len bál sám seba. Človek sa občas dozvedá aj to, čo by najradšej nevedel. Dostáva informácie, o ktoré neprosil. A potom uteká.
Pre rozmazanú špirálu som takmer spadla z obrubníka, no nebol to ani tak problém s videním čo ma najviac trápil, ani to že sa mi sukňa neustále vyhŕňala, ale skôr desivý pocit, že môj život je poznačený krivdou a neustálou stratou, akoby mi bolo prisúdené byť celé svoje bytie silnou. Cítila som sa ako bezzemok, vykorenený zo svojich zásad, akoby bolo mojím údelom do konca svojich dní obhajovať neobhájiteľných malicherných hajzlov. Občas však mám pocit, že keby som nepokladala svoju ľútosť za zmysluplnú, a keby som nevidela ten jas v očiach mojej mami a silu v tvári môjho otca, a keby som nevedela, že pravda jestvuje aj ked je občas tak ťažké ju nájsť, a keby som nebola presvedčená o tom, že jestvuje nádej na budúcnosť, ničím by som nebola. Slová sú tieň a prach, čo sa pominie skôr ako jesenná dúha. A ja dnes len tancujem v daždi. Valčík. Partner neznámy. Vdychujem tú krehkú vôňu spomienok a rozliatych snov, dokonca aj tých čo sú dávno po záruke. Ešte chvíľu zotrvám v tom objatí ľadových kvapiek, a potom klesnem do kolien a ... zabudnem. Lebo len čo sa ráno prebudím, bude sa diať všetko bez zázraku ... odznova. A budem iná ?
V tme a dobre ukrytá, tak aby som sa ani sama nevidela, vyšla som von, nepozorovaná, skrytá ... a môj dom bol už pokojný ... ó blažené šťastie, ó noc ktorá si ma viedla ... tentokrát mám rada seba. Asi prvý a posledný krát. Cez tajomné schody, preoblečená, nie rozhodnutá z povinnosti, ale z cnosti. Kučeravá, a s povesťou beatnika, zahalená už len pravdou, vynášam rozsudok !
