V Západnom Berlíne bola konečná a už som tam niekoľkokrát od pádu Múru bola. Ivana ešte nie, tešila sa. Cesta bola v pohode, robili sme si prestávky a zvítanie s priateľmi bolo skvelé. Prvý večer sme boli v klube, kde bol každú polnoc Nový rok a presne tak sa oslavovalo. Vyfasovali sme kostýmy, čiapky na hlavy a o pol noci sa odpočítavalo: „Fünf-vier-drei-zwei-eins! Happy new year!“ Neviem, prečo povedali happy new year a nie: Alles gute zum neues Jahr, asi sa im to viac hodilo, každopádne oslavovať príchod nového roka na sklonku leta bola celkom dobrá zábava. Na druhý deň sme sa boli poprechádzať okolo majestátnej budovy parlamentu, prešla som sa popod Brandenburskú bránu a vyskúšala som si trasu smrti, alebo cestu k životu. Úsek, ktorý bol medzi Západným a Východným Berlínom. Buď ste to prebehli, alebo vás trafili... Mala som stiesnené pocity a povedala by som, že som cítila dotyk ľudí, ktorí neprešli. Podobne mi srdce zviera pod Devínom, keď sa zahľadím na ten kus, ktorý musel človek preplávať, aby mohol začať žiť v cudzej krajine. Žiť slobodne, ale ťažko, veľmi, veľmi ťažko. Obdivujem každého, kto sa na to dal. Obrovská sila. Sila človeka proti sile prúdu. Skočiť do vĺn a veriť, že to dokáže. Rešpekt!
Náš pobyt v Nemecku po troch dňoch prerušil telefonát. Zdvihla som a na opačnom konci sa ozval riaditeľ hotela, kde Ivana pracovala.
„Ste sama? Nie je možné, aby vás Ivana počula?“
Otázky tohto charakteru ma veľmi prekvapili, ale z jeho hlasu som cítila, že budem musieť byť rozvážna. Toto bude dôležité...
„Ivane sa zabil otec... nič viac vám teraz nemôžem povedať. Prosím vás,“ pokračoval naliehavo hlas, „povedzte jej... potrebujeme... mohlo by to zle dopadnúť.“ Hlas stíchol a ja som sa zohla po úlomky rozhovoru, ktoré sa na podlahe rozbili ako porcelánová miska.
„Zvládnete to?“
„Samozrejme!“
Ivana uprela na mňa svoju pozornosť. Prevrátila som očami a zatvárila sa nahnevane. Moja úloha v jej živote začala odpočítavať hodiny, ktoré nás delia od momentu, kedy sa to dozvie.
„Vyrazíme zavčasu ráno a večer sme na mieste. Spoľahnite sa, všetko vybavím. Áno, pôjdeme opatrne. Dobre... viem... Dobrú noc aj vám.“
Vrátila som slúchadlo na miesto a v ruke mi zostalo len pár sekúnd.
„Čo sa deje? Volali z hotela, však? Mala som taký tušák, že ma zavolajú. To je ako naschvál. Celý mesiac sucho a len čo sa vyberiem na výlet, dorazí akási veľkopočetná skupina.“
Prikyvovala som jej a myseľ pomaly zapínala gombíky na kabáte smútku, ktorý si ma zrazu celú obliekol. Mali sme tam ostať ešte tri dni, takto balíme a ešte za tmy vyrážame. Čaká nás dlhá cesta, na konci ktorej sa Ivane drasticky zmení život.
„Ďakujeme za všetko, vielen dank, es war sehr schön. Bolo nám naozaj dobre a aj my sa tešíme na ďalšiu návštevu,“ potľapkali sme sa s domácimi a tichá tma rozopla svoj zips. Spolu s ponožkami sa mi do kufra natrepali aj Ivanine rozhorčené slová.
Motor nedočkavo naskočil a do jeho monotónneho hlasu sa zamiešali Spice girls, ktorým práve vyšiel prvý hit. Bola to TÁ pesnička, ktorá roztancovala Ivaninu pokazenú náladu a práve tá pesnička mi aj teraz vie pripomenúť prežité chvíle. Celou cestou som hrala divadlo a snažila sa nepremýšľať nad tým, čo bude o pätnásť hodín, desať, sedem, už len tri! Spievali sme ako o život. O ŽIVOT! Niekde vzadu ticho sedelo dievčatko, ktoré vedelo o strate a vedelo aj to, že je veľká strážkyňa šťastného návratu. Ivana mala krásny vzťah s otcom, rozprávala o ňom často, s láskou a hrdosťou. To on ju učil jazdiť, on jej kúpil motorku, on bol vášnivý vodič, dokonca profesionálny. Jazdieval s ňou a kľúče od auta nedostala dovtedy, kým si nebol istý, že je výborná.
„Bolo nám fajn, no nie?“, usmiala sa na mňa a navrhla prestávku na raňajkoobed v najbližšom motoreste. Padlo mi to dobre...
Ani neviem ako a Ivana ma vysadila pred domom. Ju čakalo ešte 20 kilometrov, 10 minút, alebo koľko? Počítala som, pozerala na hodinky, videla ju, cítila s ňou. Obchádzal ma chlad a na koži sa mi usalašili zimomriavky. Nedalo sa mi plakať, cítila som ťažobu a zodpovednosť za Ivanu. Čo urobí, keď zistí, že som to vedela. Celú cestu som to vedela...
Stretli sme sa opäť až po niekoľkých mesiacoch. Objala ma.
„Ďakujem ti! Bola som na teba tak veľmi nahnevaná! Nenávidela som ťa, že si ma oklamala. Teraz ti ďakujem. Vieš, keby si mi to bola vtedy povedala, určite by sme nedorazili domov živé. Stočila by som volant... Ďakujem.“
Zobrala ma na miesto tragédie. Chodí tam každý deň. 90 kilometrov od mesta, v ktorom býva. Jej otec bol na služobnej ceste. Profesionál. V aute bol on a dve kolegyne. Boli na kongrese v Bratislave. Kdesi za Považskou Bystricou predbiehal na rovine, urobil chybu, neodhadol správne vzdialenosť. Veselá posádka osobného auta neprežila čelnú zrážku s kamiónom.
...Paradoxne o niekoľko rokov som v práci mala kolegu, ktorý sa jedného dňa rozhovoril o svojej veľkej láske. Boli zasnúbení, chystali svadbu. Tragicky zahynula v aute, všetci zhoreli... Povedal dátum, hodinu, čas... Vrátilo ma to naspäť do Nemecka. Zazvonil telefón:
„Ivane sa zabil otec. Zhorel v aute, nič viac vám teraz nemôžem povedať. Prosím vás,“ pokračoval naliehavo hlas, „ Ivane nič nehovorte, povedzte jej, že máme v hoteli nečakaný nával a dievčatá majú virózu. Potrebujeme, aby sa čím skôr vrátila. Nič jej o tej tragédii nehovorte, žije s otcom sama, mohlo by to zle dopadnúť.“
