Kľúče od pevnosti
Trielili sme domov. Rýchlosťou MHD a kočíkom. Pri otváraní vchodových dverí sa mi roztriasli ruky, nenápadné stopy poškodenia... Strach. Je tu teraz niekto cudzí? Prebehnem očami po všetkom, čo som nechala na stole pred odchodom k lekárke. Vrátim sa k dverám a volám manželovi a polícii.
Vykradli nás.
V noci, keď sme boli všetci doma, spali sme. Deti... Bože, čo ak by sa zobudili a išli sa dole napiť? Čo keby som ja zbehla po niečo, hocičo? „Nedá sa predpokladať reakcia zlodeja, ktorý je v strese. Dobre, že ste sa nezobudili," skonštatoval policajt a ďalej behal štetcom po dverách. V tú noc sa pokúsili alebo vykradli viacero domov v okolí. Išli po hotovosti, peniaze, nič iné. Drogovo závislí, povedal ďalej príslušník. Potrebujú prachy, urobia pre ne všetko. Rozumiete? Všetko!
Domov, pokojné zázemie, nedobytný hrad. Presvedčenie, že naše súkromie je naše, je preč. Kde všade stúpili svojimi nohami, čo chytali? Boli tak strašne blízko... Prišlo mi zle. Myšlienky, myšlienky, myšlienky. Ako tu mám teraz žiť a hovoriť deťom, že doma sa nemusia báť? Že tu sme v bezpečí, že sem sa nik nedostane, keď sa dostal a my sme boli doma? Spiaci, nič netušiaci, bezmocní...
Náš domov bol znásilnený!
Už je to pár rokov, spis bol uzavretý - páchateľ neznámy. Doteraz chodím niekoľko krát pred spaním kontrolovať dvere, či sú poriadne zamknuté. Krutá realita. Blížia sa dovolenky - pre nás. Hlavná pracovná sezóna - pre nich. Chráňme si svoje domovy, lebo stačí jeden krát a pocit nedobytnosti je fuč. Otvorili sme hranice a oni ich pomaly posúvajú.
