Túžba

Túžil som sa hrať. Slnko pálilo, uspávalo, žeravý asfalt sa roztápal, moje vychodené topánky sa jemne zabárali do sivého chodníka. Jedno okno na šiestom poschodí sa odrazu otvorilo, žena bez tváre vykukla von, stratila sa a o sekundu vyletel z okna akýsi predmet. Bol veľký, letel a točil sa vo vzduchu, chvíľu akoby mával krídlami. V polovici cesty, bolo to niekde medzi tretím a druhým poschodím, vydal odrazu ten letiaci predmet strašný rev. Ten rev, ten strašný krik bol veľmi krátky, už len ten dopad na chodník a posledný výdych toho predmetu a ticho. A ja som tam stál, vydesený tým, čo som videl, neschopný sa pohnúť z miesta, bol som akoby jeden z tých medveďov, ako bábika vo výklade, ktorá práve otvorila svoje veľké oči, v mojich bol strach, srdce mi divo búšilo a ten predmet ležal rozpleštený na mäkkom asfalte a odrazu sa pohol. Nie celý, len jedna jeho časť, končatina. Pohla sa a ja som sa vtedy rozbehol a utekal som ako som vládal, a keď som už nevládal, bežal som ďalej, pretože zastať sa nedalo. Zastavil som sa až v chládku našej brány, výťah bol pokazený, ťažko som stúpal vysilený hore schodmi na šieste poschodie. Pri dverách som ostal stáť, lapal som po dychu, zazvonil som. Ticho. Zazvonil som znovu, zabúchal som, búchal som päsťami do dverí z očí sa mi vykotúľali slzy začal som hlasno plakať búchal som z celej sily nohy sa mi podlomili a ja som volal: mamááá! a nikto neotváral tie strašné dvere a ja som sa triasol od strachu a sedel som pri dverách čakal som a neskôr som zaspal a keď sa už zotmelo ja som ešte stále sedel pri tých dverách opretý o stenu čakal som a túžil som sa hrať a túžil som po pohladení a po spánku v mojej posteli a po rozprávkovej knižke a sedel som tam a čakal som a čakal....., čakal............., čakal............................., čakal..............................................................................