Nevadí, ešte mám trochu času. Nájdem TO aj bez papiera. Aha, tuto je napísané: Kadiujela zamigreuja tuerandes kunas. Takže takto? Nerozumiem ničomu, idem ďalej, na rohu zabočím doľava a zisťujem, že som úplne niekde inde. Rýchlo sa vraciam, ale tam, kde bolo predtým to, čo bolo napísané, teraz nieje napísané nič. A zrúcanina, okolo ktorej som išiel ešte pred chvíľou sa zmenila na dom postavený v štýle socialistického realizmu a nad vchodom svieti nápis Verejný dom. Z okna na prvom poschodí sa na mňa díva široký holohlavý muž v bielom tričku a s hrubou zlatou reťazou okolo krku. Mám chuť utekať preč. Ale som hrdý. Kráčam vpred vystretý, skôr pochodujem ako kráčam, hlavu mám mierne natočenú do strany. A v diaľke na neveľkom kopci zbadám veľký nápis Spartakiáda. Pri spomienke na hudbu skomponovanú kreatúrou neštítiacou sa hnusu mi prichádza zle, dvíha sa mi žalúdok, skláňam sa k zemi. A odrazu utekám. Bežím, nevnímam okolitý svet, pretože svet sa medzičasom zmenil, myslím na cieľ môjho hľadania, cesta sa v širokom oblúku zatáča vpravo, ja nezbadám, že v strede cesty sa nachádza obrovská hlboká jama a padám. Ten pád bol dlhý a tmavý. Až na samom dne som odrazu dostal chuť ešte niečo urobiť. A dostal som aj silu do rúk a do nôh, a pomocou tej sily, ktorá prišla nevedno odkiaľ som odrazu začal stúpať a stúpať... Stojím pri nejakom výklade, kovový rám je samá hrdza, sklá špinavé, zastriekané blatom, hľadím s túžbou na veľké auto, na bábiku s veľkými žmurkajúcimi očami, na veľkého plyšového medveďa... Túžim sa hrať. Ale tá túžba sa odrazu mení na beznádej, niečo ťažké ma odrazu pritláča k zemi, opäť ma nejaké neznáme neviditeľné zlo chce zagniaviť, zničiť, z diaľky počujem hlasný smiech a výkriky vystrašených hlasov, ten smiech je hrôzostrašný, postupne sa zosilňuje, mení sa na rev, na oblohe sa zjavuje obrovský kŕdeľ čiernych vtákov a ako sa ten kŕdeľ približuje, mení sa na helikoptéry z Vietnamu, z Afganistanu a z Iraku, a tanky z hrdej Čečenie, a rev tých strojov ničí všetko živé a radosť ktorá mala právo na existenciu sa mení na zúfalú prosbu na bezbolestný koniec...Ó, Bože!
