Ale možno to neboli vlci, ale krivý Javurčák. S batohom na pleci, vydal sa každý piatok, sám, pretože to bol introvertný exhibicionista, do horského masívu. Čo tam presne robil, nevedel nikto, ale povrávalo sa, že cez deň zbiera samorasty, a večer sa pri ohníku ukája. A Jožo z Gogoľovej hovoril, že trhá z lesnej pôdy jedovaté hríby a varí z nich akýsi odvar, ktorý potom zapíja lacným vínom. Ktovie. A práve vtedy, keď kocúr Gábriš naháňal mačky a vlci zavýjali spolu s krivým Javurčákom, si Jano s Dušanom varili večeru v starej drevenici vysoko na kopci. Cez obed zišli dolu do samoty, kde videli starú ženičku, ako sa motká okolo domu. „Dobrý deň“, pozdravili a ženička sa zľakla. Jano sa podobal na medveďa a jeho mladší brat Dušan bol akoby práve prepustený pacient z psychiatrickej liečebne. Ten výzor si Dušan pestoval, pretože sa chcel vyhnúť základnej vojenskej službe. „Teta, zopár vajec by sa nenašlo? Kúpime“.„Vajcia? Čo by sme nemali“, povedala tetka a z domu sa ozval tenký chrapľavý hlas: „Po vajciááách by ste chcelíííí.“. „Čuš, ty ožran!“, zrevala ženuška a Jano s Dušanom sa zľakli. Sviňa z chlieva zakvičala, lastovičky kŕmili mladé, lietali vysoko, asi aj muchy lietali vysoko. „Bude pekne“, povedala ženuška. Kúpili šesť vajec, po korune kus. A teraz varili večeru. „Čo budeme robiť zajtra?“, spýtal sa Dušan. „Čo by sme robili...., nič. Načo sme prišli, robiť?“, odvetil Jano. „Veď tu skapeme od nudy“, povedal Dušan a nožom ktorým krájal cibuľu si zarezal do prsta až po kosť. „Jaúúúú, do riti! Nemám prst. Kurva, hľadaj prst..., kde je....“. Krv sa z rany valila, cibuľa bola červená, lopárik bol červený, drevená podlaha bola červená. Dušan behal po drevenici a hľadal kus handry, prst si strčil do úst. Jano obelel a vzápätí ozelenel, vyšiel pred drevenicu a zapálil si cigaretu. Ruky sa mu trochu triasli. „Vieš čo?, môžeme ísť do Revúcej“, zakričal do dverí. Žiadna odpoveď. Fajčil a myslel na Anču, ktorá mu zahla s Jozefom od susedov. – Ja tú Anču zabijem – rozmýšľal, poťahoval si z cigarety, pozoroval tmavé obrysy lesa, tmavé vrcholky stromov. „Anču zabijem!“, zakričal. Keď dofajčil, vošiel do polotmavej miestnosti. Dušan sedel na zemi, cmúľal si prst a v pravej ruke držal fľašu borovičky, ktorá sa pomaly farbila do červena. „Anču zabijem“, povedal Jano. Sadol si k Dušanovi, vzal mu fľašu z ruky a napil sa.„Do Revúcej?“, opýtal sa Dušan a ruku s odrezaným prstom zodvihol vysoko nad hlavu. „Treba to zašiť“, povedal Jano. Pili krvavú borovičku.Keď dopili fľašu, Jano otvoril druhú. Oblial ňou Dušanovi prst a začal ho zošívať čiernou niťou, ktorú mal vždy pri sebe pre prípad, že by si natrhol nohavice ako vlani, keď utekal pred diviakom a preskakoval plot s ostnatým drôtom. Dušan kvičal ako to prasa pod kopcom. Keď Dušan urobil päť obrovských stehov, zakončil dielo veľkým nádherným uzlom. Prst znovu oblial borovičkou. Potom vyšli pred búdu honosne nazývanú drevenica a fajčili. Okolo lietala kadejaká háveď a z lesa sa ozývalo vitie krivého Javurčáka, ktorý práve striekal spermie do ohníka, ktorý pomaly dohorieval. Kocúr Gábriš, ktorý bol ozdobou domu číslo šesť, tiež práve vystrekol spermie do Murky, ktorá utiekla z bytu starej pani Novákovej. Stará pani Nováková chodila po uliciach a vypytovala sa okoloidúcich, či nevideli čiernobielu mačičku. „Murka, Murka, kde si moja...“, volala do tmavých ulíc.A Jano s Dušanom si ľahli v drevenici do spacích vakov, chvíľu ešte pili a rozprávali sa. Na druhý deň možno pôjdu do Revúcej.
Ráno v starej drevenici
Keď sa Dušanráno zobudil, Jano ešte spal. A chrápal. Trochu sa to chrápaniepodobalo na wirbel hratý s pauzami na malom bubne. A do toho akobypravidelné štvrtinové noty veľkého bubna, udierala bolesť do Dušanovhoskoro odrezaného a čiernou niťou prišitého prsta. Chvíľu len tak ležala pozeral sa do deravého stropu. Potom sa pomaly pozviechal a vyšielpred drevenicu. Riedka nízka hmla sa vznášala nad zemou, tráva bolamokrá, diaľavy oznamovali: Bude krásny deň.
Z kopy naukladanéhodreva pod prístreškom zobral Dušan zopár narúbaných polien, len toľko,koľko sa mu podarilo odniesť v jednej ruke. Vošiel do miestnosti, jednopoleno mu vypadlo z ruky. Jano sa pretočil na druhý bok, Dušan opatrnepoložil ostatné polená k piecke zhotovenej z tehál naukladaných na sebaa zo starého hrdzavého plechu na ktorom bol teraz postavený hrniec skrvavou cibuľou. Vzal hrniec a vyšiel von. Potok tiekol pod kopcom,opatrne zostupoval dolu. Cestou mu v hlave vírili spomienky na včerajšívečer, na chirurgický zákrok, ktorý musel podstúpiť, a na tvári sa muobjavil úsmev. Začal si pohvizdovať. Keby nezostupoval strmým kopcom,aj by si zatancoval. Z diaľky bolo počuť spiežovce, vysoko na oblohe savznášal vták a potok zurčal krištáľovo čistým čarovným zvukom fláut,lutny a cengotom trianglov.
Pri potoku si Dušan vyzliekol košeľu, vyzul čaptavé a smradľavétenisky, vyhrnul nohavice a vošiel do ľadovej vody kde sa začal umývať.„Bŕŕŕŕŕ´“, vyšlo mu z úst tremolo s prírazom na prvú dobu a pstruhy sarozutekali na všetky strany. Potom umyl hrniec, nabral vodu, napil sa,obul si vyčaptané smradľavé tenisky, obliekol si košeľu a vybral sanaspäť hore kopcom s hrncom plným vody. Ruky ho trochu oziabali, vtákodletel kdesi za horizont, spiežovce sa stratili, ozvali sa vlci... Keďprišiel Dušan k drevenici, tenisky mal úplne mokré, ranná rosa ichdočista vyumývala. Dušan sa opäť vyzul, postavil vyčaptané tenisky naveľký klát na ktorom rúbali drevo, prvé slnečné lúče začali hriať,vošiel do búdy honosne nazývanej drevenica a začal zakladať oheň. Janosa zamrvil v spacom vaku, posadil sa a zívol.
„Uvarím kávu“, povedal Dušan.
„Daj sem vody, lebo skapem od smädu“, zahundral Jano. Dušan mu podalhrniec a čakal kým sa brat napije. Potom postavil hrniec na hrdzavýplech, podpálil papier trčiaci zospodu triesok a polienok, zobral sicigaretu a pripálil si. „Daj aj mne“, povedal Jano. Dušan si sadol kJanovi. Fajčili.
„Som ti to zašíval...?“, spýtal sa Jano len tak.
„Zašíval, kristušmária...“.
„Bolí to?“
„Trochu“.
Čakali kým sa z hrnca ozve bublanie vriacej vody.
„Čo s tými vajciami?“
„Neviem, spravím praženicu. Ale bez cibule“.
„Ostala borovička?“
„Ostala“.
„Daj sem!“.
Dušan sa postavil, načiahol sa za fľašou stojacou v tmavom kúte a podalju Janovi. Potom zalial kávu pripravenú v dvoch pohároch od horčice.„Do Revúcej nepôjdeme?“, spýtal sa.
„Pôjdeme zajtra, dnes pôjdeme dolu do dediny. Na pivo“.
„Zoberiem si aj píšťalku“, povedal Dušan.
„Zober si. A zoberieme aj batoh. Kúpime do zásoby“.
Sedeli v miestnosti s malým okienkom, s malou horúcou pieckou, piliborovičku a kávu, fajčili a rozmýšľali. Mysleli na to, ako pôjdu doludo dediny, a zajtra možno do Revúcej.
Do dediny
Keď sa Dušanovetenisky na slnku vyhriali a vánok voňajúci lesom ich s materinskouláskou z každej strany vybozkával, fľaša borovičky bola prázdna.
Slnko už bolo vysoko, na oblohe bolo vidno zopár stratených ovečiek, deň ako stvorený na splnenie tajných snov o láske.
„Tak čo, ideme?“, spýtal sa Dušan a ohmatával svoje vyčaptané tenisky.
„Kam?“, odpovedal Jano otázkou.
„Do dediny, už sú suché. A nesmrdia“.
„Mal by som sa umyť...“, povedal Jano. Obzeral si svoje špinavé ruky,za nechtami mal zaschnutú krv z Dušanovho skoro odrezaného a s čiernouniťou zašitého prsta. „Umyjem sa cestou...“, dodal.
Dušan sa obul a vošiel do starej drevenice. Prázdnu fľašu borovičky sipriložil k ústam, obrátil ju hore dnom a čakal, či mu aspoň jednakvapka neovlaží vyprahnuté hrdlo. Potom si prehodil batoh cez plece,píšťalku si strčil do vrecka a vyšiel von. Jano ležal na zemi.
„Čo je?“, čudoval sa Dušan.
„Nič..., spadol som“, odvetil Jano a pomaly sa postavil. „Peniaze máme?“, spýtal sa.
„Máme“, povedal Dušan a vykročil dolu kopcom. Jano ho nasledoval, trochu sa mu motali nohy.
„Zahraj niečo“, navrhol Jano.
„Nemôžem“.
„Prečo?“.
„Mám chromý prst“.
„Tak načo ti je píšťalka?“.
„Neviem..., ju ľúbim“.
Kráčali dolu kopcom, mlčali, tešili sa. Pri potoku sa zastavili,uhasili smäd, Jano sa umyl. Nejaký posmešný vták sa ozval z krovín,znovu bolo počuť stádo oviec.
„Dobre ideme?“, spýtal sa Dušan, keď sa zasa vydali na cestu.
„Dobre, ale tu voľakde musíme odbočiť, minule sme tu s Ančou zablúdili. Sa tu vyzliekla. Holá tu behala....
„Ty si sa nevyzliekol?“.
„Som už bol...“
„A?“.
„Sa pýtaš...“
Kráčali ticho ďalej, suché lístie im šušťalo pod nohami. Dušan si začalpohvizdovať Vivaldiho husľový koncert C dur. „Johann Sebastian?“,opýtal sa Jano. Dušan pokrútil hlavou. „Antonio“, povedal, zašiel zastrom a vyzliekol si nohavice. Jano si zapálil cigaretu. Na treťomstrome zľava sa škriabala veverička do svojho brlôžka. Zvuk spiežovcovsa priblížil, ozval sa zvuk fujary: Fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuu..., fuuuuuu,fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuu..., fu-fu-fuuu, fu-fu-fuuu,fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuuu... Z diaľky priletela ozvena hromu, za pravýmkopcom vlci tancovali v kolečku, hady a iné plazy sa vyhrievali naslnkom vyhriatych kameňoch. Na mravenisku zahrabávali hladné mravcejašteričku bez chvosta. Všetko v tom hustom lese cítilo hlad.
„Som hladný“, povedal Jano.
„Mali sme si spraviť tie vajcia“, vravel Dušan spoza stromu. Bolo počuť šušťanie suchých listov.
„Najeme sa v dedine, vajcia si spravíme večer. Alebo zajtra, keď pôjdeme do Revúcej“.
„Pa-pa-pa-paaaa...“, zahulákal Dušan úvodné tóny Osudovej.„Pa-pa-pa-paaaa“, pridal sa Jano a potom spoločne pokračovali:ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta-taaaaa.... Spievajúc kráčali v lesnom šere,sem-tam si poskočili do rytmu, blížili sa k dedine, začali brechať psy.Keď vyšli z lesa, prešli popri starom cintoríne. Stredom dediny satiahla prašná cesta, po oboch stranách cesty sa krčili malé rozprávkovédomčeky so strechami pokrytými drevenými šindľami.
„Aj psy štekajú na toho, koho nepoznajú“, povedal Jano.
„Tam je krčma“, ukázal Dušan zdravou rukou na murovanú stavbu. V krčmebolo ticho. Pri jednom stole sedeli piati chlapi, pili pivo a mlčali.Za výčapným pultom nebol nikto. Odrazu sa ozval odkiaľsi zo zadnejmiestnosti rev a krik: „Kurva..., horííííí...“. Pribehol krčmár,rozhadzoval rukami, kričal a volal: „Horííí, kurva horííí“. Chlapiticho sedeli, pili pivo. Jeden sa pomaly otočil ku krčmárovi a ticho aľahostajne povedal: „Tak to zahas“. Potom sa vrátil do svojej pôvodnejpolohy, vzal pohár piva do ruky, zakrúžil s ním a napil sa. Krčmár sastratil niekde v zadnej miestnosti, kričal, niečo búchalo, padalo,začalo sa trochu dymiť z dverí. „Dones pivo boha tvojho!“, zakričalmohutným hlasom druhý z chlapov oblečený v červených gatiach. Jano sDušanom sa na seba nechápavo pozerali. Čakali.
„Čo si dáte?“, pýtal sa krčmár vychádzajúc z dverí. Ruky mal čierne,strčil ich do výlevky, vypláchol dva pohára a začal do nich čapovať.„Pivečko, že?“, usmieval sa od ucha k uchu.
Noví hostia si sadli k stolu, zodvihli poháre na znak prípitku aporiadne si odpili. Nastalo ticho. Hostinský potichu čapoval pivo,siedmi chlapi ho potichu pili. Dušan sa chcel opýtať Jana, či pôjduzajtra do Revúcej, ale neodvážil sa. Jano sa nahol cez stôl k Dušanovia zašepkal: „Iba psy brešú...“
V krčme
Keď Jano sDušanom dopíjali tretí polliter, vošiel do krčmy poľovník s hustoubradou a s veľkým poľovníckym psom. V ruke držal voľajaké vtáky, nachrbte ruksak, na pleci flintu.
„Dobrý deň vospolok“, pozdravil. Nikto, okrem Jana a Dušana, ktorí hotajne pozorovali, mu nevenoval pozornosť. Piati chlapi ticho sedeli pristole a pili pivo. „Horelo“, povedal krčmár novému zákazníkovi. „Čohorelo?“, spýtal sa lovec zvery. „Ále, len také krabice. Od pagáčov...“.
„Aj pagáče?“.
„Pagáče som zjedol“, odvetil krčmár
„Dones pivo boha tvojho!“, zakričal chlap v červených gatiach.
„Musím naraziť“.
„Zatiaľ dones pagáče!“.
„Pagáče sa minuli“.
„Borovičku máš boha tvojho?“
„Mám“.
Poľovník oddelil jedného vtáka od ostatných a ukázal ho krčmárovi. „Vymením za fľašu mysliveckej“, povedal.
„Za fľašu? Beriem. Bude v nedeľu na obed“.
„Hovno na obed! Teraz nám spravíš! A pakuj sa pivo narážať, lebo ti totu naozaj zhorí!“, zakričal chlap v červených gatiach. Krčmár zobralmŕtveho operenca a podal poľovníkovi fľašu myslivca. Potom sa stratilvo dverách vedúcich do priestorov s vstupom zakázaným osobámnepovolaným.
„Ľahni!“, zavelil lovec svojmu vernému štvornohému priateľovi, keď sausadil za stôl, hneď vedľa toho, kde sedeli Jano s Dušanom. Jano saosmelil a povedal: „Pekný..., ako sa volá?“. „Piatok“, odvetil poľovníka otvoril fľašu. Potom si nalial do pohára a vypil ho na jeden dúšok.„Dáte si?“, spýtal sa. „Dáme“, odvetil Jano. „Dones poháre!“, nakázalDušanovi. Poľovník si opäť nalial a povedal: „Po lese behá holý chlap,skoro som ho zastrelil..., ušiel mi anciáša mu!“. „To bol určite krivýJavurčák“, vravel Dušan vracajúc sa od výčapu s dvoma pohármi. „Zbierav lese samorasty a že vraj aj divé hríby“. „Divé hríby? Načo sú mu?“,čudoval sa poľovník. Dušan pokýval plecami. Poľovník pokračoval: „Asiich žerie..., a potom behá holý po lese... „Asi“, prisvedčil Jano.Poľovník sa načiahol s fľašou mysliveckej k Janovi a povedal: „Nalejtesi!“. Jano sa spýtal: „Môžeme si prisadnúť?“. „Ale len poďte, spolu námbude smutnejšie“, odvetil pijan myslivca a vytiahol z hlbokého vreckacigarety značky Mars. Ponúkol svojim novým spoločníkom a potom každémupripálil s veľkým stolovým zapaľovačom, ktorý vytiahol z ruksaku. Vtedysi milovník poľovačky všimol Dušanov skoro odrezaný a čiernou niťouprišitý prst, ktorý bol napuchnutý a začínal hnisať. „Čo máš?“ opýtalsa myslivec a ukázal na Dušanovu ruku. „Cibuľu som krájal“, povedalDušan kiajúcne. A práve vtedy mu sadla mucha na prst.. Milovník lovu saokamžite zahnal rukou, avšak Dušanov pud sebazáchovy bol rýchlejší, akoreakcia lovca zabijaka, a okamžite schoval ruku pod stôl. Chvíľu boloticho, len mucha bzučala túžbou. „Kto ti to zašíval?“, vyzvedal saďalej poľovník. „Brat“, povedal Dušan. Poľovník krútil neveriackyhlavou a povedal: „To musí byť riadne hovädo, ten tvoj brat“. Znovunastalo ticho. Jano sa nepokojne mrvil na stoličke, Dušan sa pozeralkdesi do zadného kúta kde visel obrázok s madonou , poľovník s hustoubradou hladil svojho verného priateľa.
Včera som vlkov počul vyť“, pokračoval myslivec v priateľskom dialógu.„Aj my sme počuli“, povedal Jano. V tom momente buchli dvere a do krčmyvstúpil krivý Javurčák. Na chrbáte mal zavesený velikánsky batoh, očinepríčetné. Sadol si k stolu, kde predtým sedeli Jano s Dušanom, zbatohu vytiahol dva samorasty a postavil ich pred seba na stôl. Jedensa podobal na Myrónovho Diskobola, druhý pripomínal lukostrelca sveľkým vztýčeným penisom. Chvíľu sedel a obzeral si tie zázrakyprírody, potom sa postavil a odkrivkal k výčapu. Kúpil si dva deci vínaa vrátil sa ku svojej malej vernisáži. Jano sa nahol k milovníkovizastrelených zverov a pošepkal mu: „To je on, krivý Javurčák“. Peszačal byť nepokojný, kukučkové hodiny odkukali neurčitý čas, Dušanabolel prst. „Zajtra pôjdeme do Revúcej“, povedal Jano, zodvihol zo zemebatoh, postavil sa a odišiel. „Kam šiel?“, spýtal sa poľovník.„Neviem“, povedal Dušan a vypil svoj pohár. Potom si zapálil cigaretu,nalial si a povedal: „Musím ešte vajcia urobiť“. Nato sa postavil,vypil pohár a pomaly a rozvážne odkráčal k východu. Tam sa ešte nachvíľu obzrel, otvoril dvere a vykročil zo zadymenej miestnosti navzduch presýtený vôňou sena, lesa a kravského trusu.
Cesta späť
Dušan našiel Jana pri obchode s rozličným tovarom. Močil na priľahlý plot.
„Anču zabijem“, oznamovalbratovi. Dušan si rozopol gate, pridal sa ovlažiť ohradenie. „Musímenakúpiť“, povedal a slastne zodvihol zrak na jasnú oblohu, keď sa silnýprúd žltej tekutiny vyvalil z jeho útrob. Keď ukončili telesnú potrebu,vošli do obchodu. Za pultom sedela teta a vyšívala. Pri sebe mala fľašuvína, pohár a popolník plný špakov. „Dobrý deň“, pozdravili. „Jasné žedobrý“, odvetila tetka, položila vyšívanie a postavila sa. „Videla somvás pri plote srdiečka. Vy ale máte výtlak. Ste mohli prísť tuto. Bolaby som vám aj podržala“, hovorila a potmehúdsky sa usmievala. Jano sDušanom sa na seba naľakane pozreli. „No čo, vari sa nebojíte? Čo vámdám srdiečka? Máme aj cigaretky aj pivko a aha, aj takéto“, vravelatetka a ukazovala prstom na prezervatívy porozkladané za pultovýmsklom. „Ja mám najradšej tieto. A nie sú drahé. Tak čo srdiečka moje,veď poďte sem ku mne. Vás vystískam, vyobjímam..., vínka sivypijeme...“. Dušan sa vyľakane rozbehol k dverám. Jano za nímzakričal: „Počkaj ma vonku! Nakúpim“.
Dušan si vonku sadol na múrik a čakal. Keď vyfajčil druhú cigaretu,začal byť nervózny a trápil ho smäd. Postavil sa a zamieril ku krčme.Keď otvoril dvere, naskytol sa mu úžasný pohľad. Piati chlapitancovali, muž v červených gatiach spieval akúsi exotickú melódiu apoľovník s hustou bradou sa objímal s krivým Javurčákom. Krčmár chodilpo šenku s uterákom, zaháňal sa na muchy a kričal: „Ja vám ukážem vybeštie skurvené!“ Keď zbadal navrátilca, spýtal sa: “Pivečko?“. Dušanvypil krígeľ na jeden hlt a sadol si s druhým k oknu, aby mal výhľad.Lovec zvierat na neho zakýval vysoko zdvihnutou rukou a ďalej savenoval svojmu novému kamarátovi. Pri treťom pollitri sa Jano konečneobjavil. Stál vo dverách obchodu, usmieval sa od ucha k uchu arozhliadal sa. Na pleci mal zavesený plný batoh rozličného tovaru.Dušan dopil a trochu neistým krokom opustil tú veselú spoločnosť.
Bratia mlčky kráčali hore prašnou cestou. Psy štekali, kravy vstajniach bučali, čierny bocian stál na jednej nohe vo svojom hniezdena komíne polorozpadnutej búdy, pri ktorej sa naháňal kŕdeľ malýchčiernych detí. Prešli okolo starého cintorína, koza si pochutnávala nahrobových kvetoch, vošli do polotmavého lesa plného navzájom sapožierajúcej zveri. Sadli si v tieni stromov, aby si oddýchli. Janovybral z batoha dve pivá, jedno podal Dušanovi a povedal: „Skapem“.„Nie si sám“, povedal Dušan. Opodiaľ skákala veľká tučná ropucha.„Ropucha stará“, povedal Jano.
Cesta hore kopcom trvala bratom dlho. Každú chvíľu si potrebovalioddýchnuť, ovlažiť si hrdlá bažiace za lahodným nápojom. Keď konečnedorazili k drevenici, boli uťahaní ako kone. Sadli si na zem, chrbtamisa opreli o drevenú stenu, fajčili a mlčali. Po hodnej chvíli sa Janospýtal: „Urobíme tie vajcia?“.
„Kúpil si cibuľu?“
„Nemali“.
„Čo si kúpil?“
„Salámu“.
„Nič viac?“.
„Staré rožky..., a mydlo“.
„Horčicu nemali?“.
„Mali“.
„Kúpi si?“.
„Kúpil. Aj borovičku“.
„Otvor!“
Jano otvoril batoh a začal vykladať. Dve borovičky, pečeňovú paštétu,mydlo, horčicu, kefír, uhorku, štyri pivá, jahodovú marmeládu, rožky.
„Do Revúcej pôjdeme?“, spýtal sa Dušan.
„Jasné“, odvetil Jano a odhryzol si z uhorky.
„Musím ísť k doktorovi“.
„Pôjdeme“, dodal Jano.
Tak tam sedeli, rozprávali sa, mlčali, pili borovičku a jedli salámu shorčicou. Keď už bola úplná tma, bolo počuť zavýjanie vlkov. Alebo tobol starý Javurčák so svojim novým priateľom. Ktovie.
Opäť svitlo ráno
Ráno sa Dušanznovu zobudil prvý. Bolel ho prst, bolela ho hlava. Keď sa vonku zadrevenou búdou honosne nazývanou drevenica vyčural, otvoril si pivo.Obzeral si prst, rozmýšľal čo by mal urobiť, a či sa mu vôbec chceniečo urobiť.
Pozrel sa na oblohu,obzeral si les zahalený hmlou, zapálil si cigaretu, vyzul si čaptavétenisky. Ovanul ho nepríjemný zápach. „ Zhnijem“, zašomral si popodnos. Prešiel sa po mokrej tráve, bolo mu to príjemné. Keď dopil pivo,obul sa a vybral sa smerom do lesa. Keď bol už dosť ďaleko, zastal aobzeral si spodné konáre stromov. Skúšal, či na ne dočiahne a či súdosť pevné. Na jeden sa zavesil a chvíľu sa hojdal. Potom sa na tenkonár s námahou vyštveral. Sedel na konári a rozmýšľal. Rozmýšľal, akomu Hana povedala, že je chudák..., a že už ho nechce vidieť. Z očí muzačali stekať slzy.
Keď sa Jano zobudil, Dušan už znovu spal. Vyšiel pred drevenicu,pretiahol si údy, zašiel kúsok opodiaľ a vypustil moč. Trochu ho bolelahlava, otvoril si pivo, zapálil si cigaretu. Spomenul si na Anču. A nato, ako ho podviedla s Jozefom od susedov. „Zabijem ju“, zašomral.Potom sa vybral smerom k lesu. Keď už okolo seba krom stromov nevidelnič, zastavil sa. Hľadal konár, ktorý by ho udržal. Na jeden, ktorý samu zdal dosť pevný, sa zavesil a chvíľu na ňom len tak visel. Potom sana neho vyškriabal, obkročmo si naňho sadol a chrbtom sa oprel o kmeň.Tak tam sedel, premýšľal, načúval zvukom lesa, dýchal... Asi podesiatich minútach sa spustil dolu a pomaly sa vrátil k starejdrevenici.
Keď sa Dušan zobudil, Jano ho vítal uvarenou kávou. Usmieval sa širokýmúsmevom, borovička ho vždy vedela rozveseliť. „Tak čo spachtoš? Ja užmám aj raňajší telocvik za sebou, kávu som uvaril, a ty? Chrápeš akozabitý. Tu máš“, podával mu kávu. Dušan si ju vzal s nie veľkou chuťou,obzrel si prst a spýtal sa: „Jano, do Revúcej pôjdeme?“. „Tie vajciatreba urobiť“, zamrmlal si Jano popod nos. Potom zobral z police mydloa oznámil: „Idem sa umyť“. Cestou dolu kopcom videl, ako stará ženičkaso sekerou v ruke naháňa starého vyziabnutého mužíka od jednej stranyplota k druhej. Starký unikal, točil sa okolo voza naloženého nevednočím, bol zakrytý celtovinou, kury uskakovali, sviňa kvičala, lastovičkykrúžili nad domom, mačka hrdo sedela pred prahom domu...
Pri potoku sa Jano celý vyzliekol a ľahol si do vody. Voda bola ľadová,Jano sa triasol, ale vydržal. Potom sa namydlil, vyumýval si poctivointímne miesta, vyšiel z potoka a dal sa utekať popri potoku. Potomkúsok hore kopcom a naspäť, behal do kolečka a znovu hore kopcom dolukopcom, pri potoku tam a späť... Takto sa chcel Jano vysušiť. A staráženička teraz sedela tam, kde pred tým sedela hrdá mačka a pozorovalaJana so záujmom a s úsmevom a s divadelným ďalekohľadom.
Dušan sedel tiež pred drevenicou a pozoroval nahého blázna behajúcehohore dolu. Slnko len skúpo vysielalo svoje ranné lúče spoza mrakov, atak sa Jano snažil márne. Keď si to uvedomil, pozbieral šaty a tak akobol, rozbehol sa k drevenici. Nevydržal. Ani nie v polovici klesol nazem, sedel a ťažko oddychoval. Potom sa začal utierať s košeľou,ženička ho pozorovala, lastovičky lietali nízko. „Bude pršať“, zašomralsi Dušan sám pre seba a vošiel do starej búdy honosne nazývanejdrevenica.
Jano prechladol. Sople mu tiekli, nemal ich do čoho utierať, kýchal aklial: „Ja debil, mohol som radšej pomaličky hniť!“ Zaliezol dospacieho vaku, Dušan mu uvaril čaj, pil ho s borovičkou.
„Nie je to také zlé, keď ti ešte slopať chutí“, konštatoval Dušan.
„Jasné, že nie. Hodinku si pospím a budem fit“.
Začalo pršať. Dušan sa vyzliekol a prechádzal sa okolo drevenice. Bolto príjemný letný dážď, umýval Dušanove nahé telo a veveričky sipravdepodobne rozprávali o prečudesnom tvorovi, ktorý v hniezde podpupkom chová ešte prečudesnejšieho vtáka.
Jano spal tri hodiny a keď sa zobudil, bol ako dolámaný. Iba keď bolotreba telesné potrebnosti vykonať, horko-ťažko sa z vaku vyhrabal aťažko sa odpotácal k najbližšej húštine. Dušan varil čaj, fajčil, pil aobzeral si prst, ktorý neustále naberal na objeme. Pomaly sazvečerievalo, mraky sa stratili, začala lietať kadejaká háveď, potok podaždi hučal. Dušan stál pred starou búdou honosne nazývanou drevenica apozoroval les, sokola ako sa vznáša na oblohe, ženičku ako v záhradke smotykou vykopávala akúsi zeleninu.
„Keď mi odrežú prst, aspoň nepôjdem na tú skurvenú vojnu!“, zakričal do tmavých dverí.
V drevenici bola tma a ticho, v diaľave sa ozvali vlci. A na konáristarého stromu, ktorý vysoko vyčnieval nad všetky ostatné, ticho sedelamúdra sova.
