Kolegovia vzdialení, mladá slečna s holým pupkom, ožratý vrátnik z fakulty architektúry, pani oproti mne s tehotným bruchom a s tehotnými nohami aj rukami, so samodruhým podbradkom. Cestujeme. A na ceste polícia práve zadržala zločinca. „Pán vodič, ste ochotný podrobiť sa dychovej skúške?“ „Páni, prebohaživého, veď ja som nič neurobil!“ „Ale urobil, urobil. Keď nie dnes, tak včera určite. Fúkajte, lebo dostanete po papuli!“ Statočná polícia mi mizne z dohľadu. Široká pláň, v diaľke les, mierny svah. A do oblakov sa z lesa dvíha dym. O chvíľu sa určite objavia statoční požiarnici. Pažárniki, firemani, Feuerwehrmanni. Slová od slova požiar, či oheň. Žiadne hasiť. Sedliacke dušičky rozhodli: HASIČ. Tombola a dozor na záchode. „Tu sa nefajčí súdruh!“ „A srať tu možno, súdruh ...?“ „Súdruh, prosím Vás, nemôžete používať slušnejšie výrazy?“ „Súdruh, vieš čo, vyser sa na to a poď si so mnou vypiť poldeci“. „Tak to už je iná reč, súdruh. Nemáš oheň?“ Pani sa chce postaviť. Úbohá stvora. Tehotný zadok neposlúcha. Tvárim sa, že nič nevidím. A v mysli mi prebehne spomienka na jazierko s čistou vodou voňajúcou a lákajúcou. Ach. Z oblohy pečie slnko. Po tvári mi steká pot, chrbát mám celý mokrý, riť mám mokrú. Aj druhí sú mokrí. Smrdíme. „Ale to je náš smrad!“, povedal raz môj kamarát na obhajobu smradu v mestskej hromadnej doprave, keď predtým skritizoval smrad v autobuse smerujúceho kdesi mimo. Stojíme. Asi zápcha. Niekto sa na mňa tlačí, asi mu to robí dobre. „Vystupovať! Mám poruchu“, zaznelo od šoférovej klietky. Lahodné slová. Hromadný únik z dopravného prostriedku. Dvaja ušliapaní, jeden nestačil uniknúť. Kapitán. Autobus ešte z čias socializmu, komunizmu. „Kam jeho noha šliapla, tam už tráva nerastie“. Tak nejako to spieval Kocáb v jednej pesničke. Dnes je tráva zelená a krásne pokosená. Vonia. Vstup zakázaný! Súkromný pozemok. Bývalé pasažierstvo teraz kráča po ceste. „Chodci choďte vľavo!“, upozorňujem. „Drž papuľu!“ „Jakú bakuľu?“ „Nijakú bakuľu, ty pako. Papuľu. Bakuľu pocítiš na svojom hrbe, ak tu nebude taxík do jednej minúty.“ Vzdialený kolega sa rozkročil, rozopol zips na gatiach a vytiahol svoj nástroj odvodňovania. Odvodňoval. Slečna s holým pupkom sa odvrátila. V diaľke bolo vidno ZÁVOD NÁŠ MILOVANÝ.
Cestovanie z práce
Karma ti karmadissimo! Sedím v autobuse a nič iné mi neostáva , iba rozmýšľať a v duchu kliať a snívať. A čumieť na to, čo sa práve mimo autobusového sveta vyskytne, prípadne čumieť na to, čo sa vyskytuje v autobuse okolo mňa.