"Kto sa da nachytat na Dubai Blog Date a prihlasi sa?" prečítal som si v jednej z interných blogerských diskusií zhruba v polovici mája tohto roku a takmer ihneď mi bolo jasné, že ja sa teda rozhodne nachytať dám. Autorom otázky nebol nikto iný ako naša dubajská blogerka. Okrem mňa sa dali ešte ukecať aj záhradník a gučiky. Leto sme ešte prečkali na ostrovoch (teplo na arabskom poloostrove by pre nás mohlo byť vražedné), ale v septembri sme si už napevno dohodli termín, kúpili letenky a v sobotu 26. novembra večer sme nasadali do Boeingu 777 spoločnosti British Airways na londýnskom letisku Heathrow.
Beduín.
Keď sme po siedmych hodinách letu vystúpili v Dubaji, boli sme unavení viac ako keď sme do lietadla nastupovali. Okrem poriadneho tepla nás čakala i Janka, sestra našej hostiteľky, aby nás autom odviezla do ich domu, kde sme mali byť týchto pár dní ubytovaní, čím stúpol počet jeho obyvateľov na 12 (z toho 5 psov). Bigimu s Mirkou sa ušla hosťovská izba, mne gauč v obývačke, ku ktorej patril televízor, DVD prehrávač a zopár starých českých filmových hitov. Bol som v siedmom nebi. Ráno ma budila svorka našich štvornohých spolubývajúcich. Alex sa dožadoval škrabkania za uchom, Karolínka so Sašou sa naháňali a prebehnúc cezo mňa nikdy ma nezabudli obliznúť, bojazlivá Lily prekvapivo stála na mojej hrudi a kontrolovala situáciu a večne uzimená Paulínka sa mi doslova tlačila pod deku. Spoľahlivý budíček.
Takto nejako vyzerá upršaný Dubaj.
Hneď prvý deň sa nám zazdalo, že okrem vecí, ktoré sme do Dubaja chceli priniesť (ako napríklad seba, naše batožiny, darčeky pre hostiteľov a tak podobne...), podarilo sa nám, žiaľ, asi dotiahnuť aj niečo, čo sme až tak nechceli. Londýnske počasie. Zažiť dážď v týchto končinách je asi také nezvyčajné ako počuť kvalitné spevácke výkony v súťaži Slovensko hľadá Superstar, teda prakticky nemožné. Napriek tomu sme sa prvý deň túlali upršaným Dubajom, za rohmi ulíc prepadávaní nápormi studeného vetra.
Moja premiéra na piesočnej pláži. Miesto foťáku do ruky červený plavák a koho mi to pripomínam, David?
Počas ďalších dní to už ale bolo v poriadku. Hneď na ten druhý som mal zase raz jednu zo svojich životných premiér. Prvýkrát som sa kúpal v mori. Nie nadlho - neuvedomiac si jeho slanosť ešte pred vybehnutím vlnám naproti som už o malú chvíľu rezignovane z vody vychádzal, pľujúc naokolo hanba-nehanba. Ale aj tak sa mi to páčilo. Šantenie s ozajstnými vlnami je úplne iné ako to, ktoré som zažil s umelými na plavárni u nás v Readingu. Za vstup na pláž sa aj niečo platí, ale pokiaľ ma pamäť neklame, bola to skôr symbolická suma. Na oplátku sa človek ocitol naozaj v krásne upravenom a čistom areáli. Niektoré miesta mi doslova pripomínali raj, mám na mysli ten "pohľadnicový", gýčový raj.
Morská Bigi-panna.
Pamätám si, že po našej prvej návšteve miestnej pláže sme pomerne dlho čakali na taxík. Taxíky sú v arabskom svete niečo špeciálne. Asi vďaka tomu, že sa nimi prepravuje väčšina ľudí. Iste, funguje tu aj akási miestne hromadná doprava, ktorú sme po hodine neúspešného čakania nakoniec aj využili, ale to bolo zároveň prvý a posledný krát čo som v Dubaji nejaký autobus videl. Okrem toho sedieť vedľa inda doslova (ale úplne vážne) vrieskajúceho do telefónu nie je bohviečo. Úplne iný a podstatnejší je však miestny problém s dopravou ako takou. Mimoriadne rýchly rozvoj tejto metropoly spôsobil, že cesty už dnes nestačia svojou kapacitou a tak je bežné, že v čase dopravnej špičky cestujete pár kilometrov v rámci centra hodinu, ba i viac. A čo som si všimol, tak dopravná špička je tu stále.
Bigi čaká na taxík.
Spojené arabské emiráty sú, ako je už z názvu jasné, arabskou krajinou. Oproti napríklad takej Saudskej arábii ale omnoho tolerantnejšou. Ženy (pokiaľ rodina nerozhodne ináč) nemusia chodiť zahalené, môžu pracovať i šoférovať autá. Ak si nestihnete kúpiť dostatočné zásoby alkoholu hneď po prílete v duty free na letisku, môžte si zájsť na čapované pivko buď do jedného z miestnych hotelov, alebo napríklad do Irish village. Dubaj sa potom, ako vyčerpal všetky svoje ložiská ropy, rozhodol nezaháľať a vybrať sa smerom business veľkomesta. Kam sa človek pozrie, tam vidí žeriavy stavajúce nové a nové obchodné budovy, nákupné a zábavné centrá alebo napríklad aj najvyššiu budovu na svete. Investorov láka nulovými daňovými poplatkami, pred nadbytkom pracovnej sily sa bráni viazaním víz na pracovné povolenie, čoho teoretickým dôsledkom je nulová nezamestnanosť. Priam až podozrivo dokonalé.
Pláž.
Premýšľam, čo také by som o pobyte v tomto meste napísal. Z pohľadu blogerského stretnutia sme ho už spracovali s Bigim. Môj spôsob spoznávania je vybrať sa do ulíc a túlať sa bezcieľne kade-tade, čo sa mi v Dubaji nepodarilo. Napriek tomu som však videl veľa zaujímavého, nového a zažil aj dobodružstvo na terénnych autách v púšti. Z pamäti mi určite nezmizne ani tá pohoda na verande domu našej hostiteľky - horúce slnko, vychladené pivko, pohodlné posedenie, svorka psov a oddych po celom dni. Prehrávanie si zážitkov v hlave a mimovoľné štylizovanie ich do viet (ach, títo blogeri), krátke správy svojim priateľom a láske... A pre mňa osobne ešte jedna veľká vec - výjde mi ten trek v Ománe???
Prestávka počas v safari v púšti.
Všetky moje fotky z Dubaja nájdete v mojom Picasa albume.
