Cesta sa kľukatila pomedzi vrchy a ja som sám sebe v duchu nadával že som nenašiel odvahu poprosiť o zastavenie aby som mohol spraviť pár fotiek. Alebo som len chcel byť slušný. Už tak mi preukazovali láskavosť tým, že ma viezli asi o desať kilometrov ďalej ako bol cieľ ich cesty - dedinka Wadi Ghul, z ktorej som ja pred dvoma dňami vyrážal.
Arabi si potrpia na kruhové objazdy. Okrem toho, že ich nájdete prakticky všade, každý z nich je niečím zaujímavý.
Na benzínke v Al Hamra mi ochotný pumpár, ktorého som sa pýtal na cestu do Nizwa zohnal taxík ešte skôr ako som si stihol vyložiť batoh z auta. Zhovorčivý vodič sa sa ma hneď skraja začal vypytovať odkiaľ som, kde všade som v Ománe bol (toto, ako som si všimol, robil úplne každý taxikár) a keď zistil, že neviem nič o jaskyni Al Hoota, vzdialenej asi 9km opačným smerom, rozhodol sa, že to musím vidieť. Ubezpečil ma, že nebudem za cestu platiť viac ako sme sa dohodli, na najbližšej križovatke stočil volant a ja som neprotestoval. Nanešťastie bola jaskyňa kvôli dažďom z predminulej noci celkom zatopená vodou a teda zatvorená. Sklamaný šofér mi ako ospravedlnenie vypýtal priniesol aspoň brožúrku s fotografiami a sprievodným textom. V arabštine.
Nizwa.
Do Nizwa som teda prišiel o niekoľko hodín skôr ako mi mal ísť autobus späť do Muscatu a tak som tento čas využil na prechádzku po bývalom hlavnom meste Ománu. Po tradičnom vypití dvoch skvelých arabských džúsov z čerstvého ovocia a skonzumovaní kráľovskej porcie kurčaťa masala s mojim náhodným známym z maďarska som sa vybral smerom k pevnosti, ktorá mi padla do oka už pred dvoma dňami, keď som sem prvýkrát prišiel. Keďže v ten deň sa už nestalo nič také zaujímavé aby malo zmysel o tom niečo písať, nechám teraz hovoriť už len fotografie samotné.
Nizwa.
Nizwa.
Nizwa.
Vnútri pevnosti v Nizwa.
Odchod.
Ďalší zážitok s mojim slovenským pasom na mňa čakal na letisku v Muscate, pri odlete. Tentokrát som ale nemusel vystáť žiaden dlhočizný rad pred okienkom, ale bol som postupne predvedený až k šéfovi letištnej ochranky. Interiér jeho kancelárie bol ako z amerického filmu o strednom východe, avšak jeho správanie, ako aj správanie jeho podriadených, bolo veľmi príjemné. Prakticky sa ma nič nepýtali, len zase skúmali môj cestovný doklad, vybavili niekoľko telefonátov (celkom by ma zaujímalo, kam volali...) a po pár minútach mi s úsmevom oznámili, že je všetko v poriadku a môžem cestovať. V kontraste s touto dôkladnosťou boli bezpečnostné kontroly. Nie že by ich bolo málo, skôr naopak, pokiaľ si dobre pamätám, šiel som asi cez štyri. Napriek tomu nikomu nepripadalo podozrivé ani korenie v plechovej krabičke a nevadilo im ani relatívne horľavé uhlie (oboje do vonnej lampy), ktoré som niesol ako darček v príručnej batožine a zabudol prebaliť do kufra. Začať však zmätene pobehovať pred bezpečnostnou kontrolou a pokúšať sa to "nejako" zachrániť by určite situáciu len zhoršilo. A tak som sa pokojne dostal až do lietadla, šťastena mi dopriala celé trojsedadlo voľné a po deviatich hodinách letu s jedným medzipritátím v Abu Dabi ma privítal Londýn a v ňom... Ale to už je trošku iný príbeh.
