Po vstupe do budovy Hammersmith Apollo, kde sa koncert konal, sme sa s Ostrovankou najprv osviežili (po polhodine státia pred vchodom padlo pivko celkom vhod) a následne sa navzájom obdarovali tričkami - ja som dostal s obrázkom slona, ona s veľkou deviatkou (pieseň Elephant je na Riceovom albume 9 pre mňa tým, čo The Blower's daughter na albume O).
Na plagátoch a vstupenkách utajený predskokan bol Fionn Regan, ktorého hudba mi bola v niečom príbuzná Damienovej (napríklad vo výraze a živelnosti), v inom (nevýrazné melodické linky) zase nie, ale vystúpenie to bolo pekné. Zdalo sa mi dokonca, ža väčšina publika tohto pesničkára nevidela/nepočula prvýkrát a možno aj preto zožal vcelku búrlivý potlesk.
...o polhodinu začne koncert Damiena Ricea. Takto som sa naposledy tešil na koncert Björk. Sedíme na zemi v lese nôh. Les sa pomaly zahusťuje, niektoré stromy behajú sem a tam, niektoré v konároch držia plastikové poháre piva... Zapálime si? Nie, jeden za nami to skúšal a nepochodil... Zase do mňa ktosi kopol... Sála nervóznie, les je už taký hustý, že sa musíme postaviť. Svetlá zhasli. Auditórium reve. Ktosi prichádza na scénu s gitarou. Damien Rice...
Počas prvej piesne, z ktorej časť odspieval vo francúzštine (čo urobil počas koncertu ešte niekoľkokrát) prichádzajú na pódium ostatní muzikanti z kapely aby sa k nemu pridali v momente, keď plynulo prejde do pesničky Elephant, ktorú som už spomínal. Ak sa mi zdalo, že na jeho albumoch idú jeho piesne až k istej dynamickej hranici, za ktorú by som ja osobne už ďalej nešiel, Rice sa nebojí a nekompromisne nás sťahuje za akékoľvek hranice. Melanchólia je zrazu neuveriteľne hlučná, jej rozmery siahajú od absolútneho ticha až po hard-rockové gitarové efekty, svetlá a dve sady bicích nástrojov. Ostávam omráčený a chce sa mi kričať s ním.
Hlas z publika: Kde je Lisa?!
Damien: Neviem...
Neuveriteľne ľahko prechádza z naliehavých nálad do pohody, ticha a krehkosti a v jednej takej odchádza si oddýchnuť aby nechal vyniknúť violončelistke Vyvienne Long. Tá nám zahrá úžasne úsmevnú pesničku Random Man on the Motorway a atmosféra je zase o trošku ľahšia.
Na pódiu vládne neobyčajná pohoda. Damien hrá tu na akustike, tu na elektrickej gitare a tu na klavíri. Strieda piesne z oboch albumov a hudobne mi dáva vyžiť sa v hudobných plochách, ktorými prepájajú jednotlivé piesne. Je v tom aj kus poctivej elektroniky, čo sa mi veľmi páči a navyše to vyzerá, že to všetko vzniká priamo na pódiu. Pár dní predtým som si kúpil DVD Pink Floyd: Live at Pompeii a nachádzam istú paralelu. Po jednom z týchto experimentov ostane Damien sedieť na zemi len s gitarou. Hala zažiari množstvom malinkých svetielok a spoločne si spievame I look to my Eskimo friend...
Na záver koncertu znovu dostáva krídla a pred piesňou Cheers darlin' vypije, údajne kvôli autentickosti, štyri poháre vína. Tri z nich na ex, štvrtý dopil počas pesničky. Pohoda netrvá dlho a malý nahnevaný Ír znovu spieva a kričí zároveň, behá po pódiu hore a dole akoby hľadal nejaký gombík, ktorým by sa to dalo celé dať ešte hlasnejšie a ešte naliehavejšie. Nedá, Damien, našťastie, už sa nedá. Alebo len chcel nájsť spôsob ako donútiť počúvať aj to nemálo ľudí natáčajúc "...tú pesničku z Closer..." do útrob svojich strašne nekvalitných mobilných telefónov, držiac ich nad hlavami a mierne rušiac pohľad na pódium.
Posledná pieseň koncertu. Damien sa postaví na kraj pódia, mikrofóny a káble nechá za sebou a začne hrať a spievať. Bez ozvučenia, bez reprákov. Malý muž, len s gitarou a jeho úžasným hlasom. Smelý muž, ktorý sa nebojí toho obrovského priestoru medzi krehkou, tichou výpoveďou a drsným, hlučným krikom, podporeným hudobným doprovodom, za ktorý by sa nemusela hanbiť nejedna hardrocková kapela. Spieva do tmy a ticha hľadiska a naše pery sa otvárajú spoločne s jeho.
stones taught me to fly
love taught me to lie
life taught me to die
so it's not hard to fall
when you float like a cannonball
Some birds are not meant to be caged, napadne mi keď vychádzame z miestneho kultúrneho stánku. A niektorí vedia byť nádherne nespútaní. Tak, že otvárajú druhým srdcia. Chytím ťa za ruku, usmejem sa a viem, že viem o čom hovorím.
