Bojím sa. Bál som sa už vtedy, keď sa po celom svete začalo zbrojiť proti cigaretám. Chápem, že nefajčiarom vadí, ak musia nechcene vdychovať cigaretový dym, lenže mne omnoho viac smrdí pocit neslobody. Bojím sa obmedzovania mojej osobnej voľnosti, zhadzovania môjho slobodného rozhodnutia a devalváciu ľudskej individuality na jeho základe. Ale dosť o cigaretách, aby zase nebolo diskusné fórum pod článkom plné prázdnych rečí o tom, akí sú fajčiari zlí. Nie sú a o to teraz vôbec nejde.
Miesto toho sa poďme pozrieť do môjho taniera. Milujem vyprážané čokoľvek s poriadnou porciou hranolčekov a dvojitou tatárskou omáčkou. Moja váha sa za posledných desať rokov výrazne nezmenila (záviďte mi!) a nič podobné nečaká (dúfam) ani môj apetít. Keď si v reštaurácii vychutnávam takéto výborné a výdatné jedlo, nikoho neobmedzujem. Nejem tak, že hranolčeky, resp. kusy vyprážaného syra lietajú do taniera ľuďom sediacim pri vedľajšom stole. Nikomu nič nevnucujem a tak nechápem, prečo by som mal platiť viac za to, že sa chcem dobre najesť? V už spomínanom minulom článku som to načrtol ako čistú fikciu, pár dní na to sa dozvedám, že to začína nadobúdať až nebezpečne konkrétne obrysy.
Systém, na základe ktorého takéto nezmyselné obmedzenia vznikajú, sa tvári ako náš ochránca pred nezdravým spôsobom života, ale v skutočnosti tu ide o čisté (s prepáčením) buzerovanie a umelé vytváranie spoločenských vrtiev, z ktorých jedna je a priori identifikovaná ako dobrá, druhá ako zlá. Postupným, opakovaným delením tej "dobrej" spoločenskej skupiny podľa stále nových umelo zavedených kritérií sa formuje skupina ľudí, ktorí dokonale zodpovedajú predstavám systému. Nielenže sú oddelení a kladne identifikovaní, ale navyše zvýhodňovaní. Nepripomína vám to niečo? Celý tlak je samozrejme vyvíjaný postupne, v etapách. Proti náhlemu zákazu by sa totiž v zmysle zákona akcie a reakcie strhol mohutný odpor a celá kampaň by bola neúspešná. Pomalé privykanie si vyvoláva len slabé, nedeštruktívne náznaky odporu.
Kľudne ma majte za paranoika, ale ak nemám dlhšie ako tri dni niečo vyprážané, alebo aspoň pečenú klobásu, robia sa mi vyrážky, trasú sa mi ruky a zabúdam krstné mená členov našej rodiny. V pamäti mi utkvela jedna scéna z ináč nezaujímavého amerického sci-fi filmu. V uliciach mesta budúcnosti žili samí mladí, zdraví a slušní ľudia. V jeho kanáloch žila v ilegalite skupina indivíduí, ktorá (nezákonne) holdovala "starému" spôsobu života - ostali im hamburgery, hranolčeky i dobré pivko. Zaiste im kde-tu mierne oťažel žalúdok, ale určite neprišli o možnosť a vôľu slobodne sa rozhodovať.
