To mi deň predtým zavolala pani/slečna a oznámila, že sa mám dostaviť do budovy TV Markíza a to v čase, kedy sa zvyčajne obraciam na druhý bok. Cinkol som mojej spoluhráčke Katke, že by sme teda mohli nacvičiť nejaké pesničky. Tak sme aj urobili a na druhý deň o siedmej hodine sme stáli vo vestibule budovy populárnej televíznej stanice. Ja, Katka a Ivan - riaditeľ už spomínaného kultúrneho stánku. Misia bola jasná - Ivan propaguje festival, my s Katkou mu robíme support.
Sympatická veľmi veľmi veľmi chudá slečna nás uviedla do akejsi predsiene štúdia, kde okolo konferenčného stolíka sedelo viac ľudí, ktorým sa pošťastilo získať pár minút vzácneho televízneho času. Mladé showdance tanečníčky, záhradkár, folkáči... Pekná zmeska.
"Dáte si kávu, alebo niečo iné?"
Neviem, prečo som si myslel, že by ma mala práve káva (všimli ste si tú zvukomalebnosť?) ukľudniť. Nabudúce už budem vedieť, že je to blbosť.
"Poďte, prosím, do maskérne."
Ahá, takže nás zamaskujú! Fajn, aspoň nebude hanba. Sediac v kresle pred zrkadlom s nevrlým výrazom na práve pudrovanom ksichte začínam ľutovať, že som sa dal ukecať a v duchu vyrátavam niekoľko iných muzikantov, ktorí by to s radosťou vzali za mňa. Som strašný nevďačník.
Stretnutie so zvukárom dopadlo podľa očakávania - žiadne linky, všetko ozvučíme mikrofónmi. To nevadí, nástroje (gitara a udu) máme akustické, tak to bude fajn. V televízii beží rozprávka o ružovom panterovi a v štúdiu sa chystajú taburetky a mikrofóny pre účinkujúcich. To akože pre nás. Zohratý tím funguje presne a spoľahlivo - radosť sa pozerať.
"Chcete si skúsiť odposluch?"
"Načo odposluch?" - odpovedáme prekvapenému zvukárovi(?). "Sú to akustické nástroje, budeme sa počuť."
Zvukár(?) sa očividne potešil a úsmevom na tvári dodáva:
"Všetci chcú odposluch. Tuto nepočujem, toto nepočujem... Keď tu bol Mojsej, tak sa zvučil tri hodiny a nakoniec zadul tak falošne, že nás skoro odhodilo...".
Sedíme pripravení na našich miestach nachystaní už hodnú chvíľu pred našou chvíľou. Počúvame teda najnovšie správy od pultu po našej ľavej strane a dozvedáme sa, že topánky na vysokom podpätku môžu spôsobiť schizofréniu. Nasleduje telefonát s inou redaktorkou TV Markíza, ktorá informuje o cenách potravín a služieb na Rhodose. Ďakujem. Po športových správach (Moravcová až siedma???) nasleduje vstup pána záhradkára z Boskovíc a jediné, čo si z neho pamätám, je krásna červená jahoda na jednej z jeho rastliniek. Napriek tomu, že svoj blok mierne predĺžil, nestihol som vyhútať plán ako mu ju vziať bez toho, aby som sa mihol v kamere. I keď by to mohla byť sranda... Sranda ale končí. Moderátor Števo uvádza akéhosi pesničkára a jeho spoluhráčku a ja cítim, že mi prsty začínajú mechanicky fingerpickovať, počujem gitaru, udu, spev a začína sa naháňačka za červeným svetlom kamery. Kameramani so mnou hrajú takú hru: Vždy keď sa mi podarí lokalizovať kameru, ktorá ma práve sníma, dajú si nejaký signál a vymenia sa. Darí sa im, beťári! Po chvíľke (moje pesničky sú veľmi krátke, neskončili sme skôr ako sme mali) sa už podobnú hru hrajú s osadenstvom stola, pri ktorom sedia Ivan, Števo, potom nejaká moderátorka, ktorej meno som nezistil a my sa k nim pridávame. Kecáme o festivale a nálada je veľmi uvoľnená. Času sme mali nadostač a tak si myslím, že misia skončila úspešne.
Balíme si veci, režisér ďakuje za spoluprácu, odchádzame.
"Vy by ste mohol hrať Harryho Pottera!" s úsmevom za mnou volá jedna z teleránového tímu.
"Áno, i v práci ma tak volajú..." - opätujem úsmev.
"...a neznášam to!!!" - zašomrem už za rohom.
Slečny najrôznejších funkcií nás zdravia a vyprevádzajú von, kde si v zúfalstve pýtam jednu cigu, dostávam ju, fajčím, dávam veci do auta, odchádzame, prestávam sa triasť. Zvláštny zážitok takto na ráno. Pol roka človek nevidí televízor a zrazu je súčasťou programu. Priemerný slováčisko by určite aj poznal tých moderátorov, ja, žiaľ, nie, ale o to nejde. Ide o to, že aj také mainstreamové médium ako TV Markíza nesporne je (nič v zlom), si nájde čas na propagáciu menšinovej kultúry a to je fajn. Dík.
