Zuby bolia. Zuby sú preto aby boleli, je to podstata ich existencie. Ak si myslíte, že sme ich dostali na mechanické drvenie potravy, či na cinkotavý reklamný úsmev, ste najskôr blázni. V čakárni je ticho a jediná komunikácia je očný kontakt s vitrínou, v ktorej sa nachádzajú vystavené zubné nástroje, často historickej hodnoty. Hotová mučiareň. Stači letmý pohľad, nič viac, a už vieme, dopredu vieme, že to bude bolieť. Napriek tomu nedokážem odísť. Túžim po tej bolesti, alebo po tom, čo ju obsahuje? Ktohovie... Možno len pud sebazáchovy, strach, aby to neskôr nebolelo ešte viac.
Sestrička ma zavolá dovnútra a ja som na chvíľu neuveriteľne šťastný, že mi bolo dovolené vstúpiť tam, nakuknúť a všetko si vychutnať. Obzerám sa po miestnosti, ktorá sa v najbližších chvíľach stane miestom bolesti a cítim sa skvele. Toto som predsa chcel, nie?
Sedím v kresle, uvoľnený a pripravený na všetko, úplne odovzdaný. Dôverujem. Potom príde. Bolesť. Najprv len lastovička z inej strany. Jemným poťukaním nájdeme citlivé miesto, aby bol zásah presný. Ruky sa na chvíľu zovrú v päsť a telo sa napne. Z úst zaznie zúfalý výkrik. Bolí. Tak neuveriteľne intenzívne a hnusne, že mám chuť niečo rozbiť. Nech všetci vedia, že som tu bol. Som naštvaný sám na seba. Na krátku chvíľu oľutujem, že som sem vôbec prišiel a prisahám sám sebe, že už nikdy nebudem machrovať a vrhať sa do niečoho o čom viem, že to neskončí dobre. Ale nežijeme predsa pre tie krátke okamihy šťastia? Snáď.
There is no pain, you are receding.
A distant ship's smoke on the horizon.
You are only coming through in waves.
Your lips move but I can't hear what you're sayin'.
Mám nový zub. Je to jednotka na pohľadanie - krásna, biela. Bolí, ale tak to má byť. Odchádzam s pocitom, že sú iní, ktorí túžia po bolesti. Že každý z nás je jeden z milóna a občas sa musíme navzájom zraniť, aby sme vedeli, že žijeme a cítime. Ale ja sa vrátim a budem sa vracať znovu. A vonku? Samá voda. Dážď, slzy... A dve hodiny nejesť. Fakt.
