V našom sedemposchodovom paneláku máme, samozrejme, výťah. Zhruba pred deväťdesiatimitroma dňami sa začal správať veľmi čudne. Občas nešiel, občas sa zasekol. Pokiaľ sa zasekol prázdny, nič vážne sa nestalo. Iniciatívny sused zavolal opravára, ten prišiel a pár dní bolo zase všetko v poriadku. Horší prípad nastal vtedy, keď sa v zaseknutej kabíne niekto nachádzal. A ako na potvoru to bol väčšinou ten iniciatívny sused, takže trvalo dosť dlho, kým sa vôbec niekto rozhýbal zavolať mu pomoc. Znovu prišiel opravár, a iniciatívneho suseda nám vrátil späť. Na deväťdesiaty štvrtý deň sme si všetci svorne, na domovej schôdzi v kočíkárni povedali... No, neviem už presne, čo sme si povedali, ale bolo to niečo veľmi rázne. Niečo ako "Dosť!". Áno, niečo také. A iniciatívny sused ešte iniciatívne buchol päsťou po stole.
O pár dní na to sme (okrem nového stolu v kočíkárni) získali aj nový výťah. Zvonku i zvnútra vyzeral omnoho modernejšie, elegantnejšie a osadenstvo nášho vchodu naň bolo príslušne hrdé. Dvere na ňom sa otvárali automaticky a vnútri sa nachádzalo malé zrkadielko. Okrem dverí a podlahy bol celý presklený, takže človek videl ľudí na schodisku a oni videli jeho. (Môj sen po vášnivom milovaní sa v zaseknutom výťahu teda pominul, čo ma dosť naštvalo.) A čo bolo úplne najlepšie - fungoval bez problémov. Vždy zastal na tom poschodí, ktoré som na ovládacom paneli zvolil. Bol tichý a nezasekával sa. A to bol práve ten problém...
Už od začiatku som mal z výťahovej kabíny zvláštny pocit. Akoby ma skúmala nejakými skrytými očami. Necítil som z nej chlad, strojový chlad kovovoskleneného technického zariadenia, ale skôr zvedavosť malého dieťaťa a nespútanosť neposlušného chlapca. Prečo si ale ako spoločníka vybrala mňa, to neviem.
V ten deň som sa z mesta vrátil neskoro. Vošiel som do vchodu, zamkol za sebou vchodové dvere, skontroloval poštovú schránku a nastúpil do výťahu. Stlačil som tlačidlo označené číslom šesť. Zo slúchadiel práve znel obľúbený úsek vynikajúcej piesne Birdland od Weather Report, tak som privrel oči a čakal, kedy pocítim, že výťah zastal. Premýšľal som nad tým, ako sa človeku stane to, že skomponuje takúto vynikajúcu záležitosť. Potom som si spomenul na ten fragment textu, čo mi bol napadol ráno v trolejbuse.
Bývam na šiestom poschodí
sem hore nikto nechodí
aj výťah nám tu občas trochu viazne,
no vážne!
A tak o svete sa dozvedám
len od tých, čo si pozvem, dám
a správy sú to občas veľmi zvláštne.
Hm, celkom svižné, len čo s tým ďalej, aby sa to kdesi nestratilo. A aby v tom bol aspoň kúsoček poetiky. Hudbu už mám, tá je celkom v pohode. Takto som premýšľal až som si náhle uvedomil, že zo slúchadiel už neznie žiadna hudba. A že som stále nepocítil, že by výťah zastavil.
Opatrne som otvoril oči a vytiahol "štuple" z uší. Okolo mňa bola tma. Tá by sa dala vysvetliť tým, že je neskoro a vchodové svetlo zhaslo. Ale ako si mám, doparoma, vysvetliť tie hviezdy? A zväčšujúci sa Mesiac a zmenšujúcu sa zemeguľu podomnou? Chvíľu som tam stál len tak. V nemom úžase som si uvedomoval kde to vlastne som a prečo. Výťahu sa zunovalo neustále chodiť hore-dole. Zatúžil po slobode a vybral sa sem, do vesmíru. Po chvíľke podobných úvah prišli na rad myšlienky racionálnejšie. Ako to, že dýcham? Ako je možné, že ešte stále žijem? Mala by mi byť strašná zima, ale cítim sa fajn. Naozaj, v tej chvíli som si uvedomil, že mi je veľmi dobre. Sadol som si na podlahu výťahu, z vaku vytiahol rožky a salámu, čo si kupujem na neskorú večeru a pozeral okolo seba. Mesiac takmer na dotyk, Zem na druhej strane. Človek uprostred odvekých symbolov rácia a mystiky uspokojujúci prízemnú potrebu po nasýtení sa.
Keď som dojedol, začalo mi byť smutno. Ozvala sa dávna túžba človeka po spoločnosti. Postavil som sa a poobzeral okolo seba, či nenájdem niečo, čo by ma vrátilo do reality alebo aspoň ku mne domov. Nad ovládacím panelom svietilo telefónne číslo na opravárov a vyprosťovačov z výťahov. Po chvíli premýšľania nad tým, ako sa sem vlastne dostanú a spriadania scenárov záchrannej akcie vo vesmíre som si povedal, že mi to môže byť ukradnuté, že je to ich práca. A problémy treba riešiť keď nastanú. Pokrčil som plecami, z vrecka vytiahol mobilný telefón a začal vyťukávať číslo. Po piatom neúspešnom pokuse dovolať sa som si uvedomil, že môj operátor tu asi signál mať nebude. Znovu som si sadol. Neostáva mi nič iné len počkať do rána, kým si iniciatívny sused všimne, že tentokrát výťah chýba úplne. Verím, že sa im podarí dať ma dole. Zatiaľ si vypočujem nejakú dobrú muzičku. V minidiscu mám napríklad ešte... Áno, Dark Side of the Moon od Floydov bude dobrá voľba.
