Mám dobrého a veľmi sčítaného kamaráta a vždy, keď si idem kupovať ďalšiu várku beletrie, mu zavolám, on mi diktuje mená autorov a názvy kníh a ja ich hádžem do košíka. Následne čítam. Alebo mi ich rovno prinesie. Napríklad do nemocnice, ako pred troma rokmi. Zaujímavé je ale to, že mi tými knihami akoby dával odpovede na moje otázky, ktoré som mu, notabene, ani nepoložil. Upodozrievam ho, že nakoľko ma veľmi dobre pozná, snaží sa aj takýmto spôsobom so mnou komunikovať. Príjemné.
Sedím na brehu oceánu spolu s Kureishim, McEwanom a Brautiganom. Popíjame lacné víno, fajčíme akési mexické cigary a sledujeme dotieravé vlny. Och, ešte nikdy som nebol pri mori. Je tu tak úžasne... Hovorím im o tebe. Asi sa naštveš, ale povedal som im úplne všetko. Máme síce spoločných známych, ale sľúbili, že ťa neprezradia.
Vlastne tu čakáme na správu od teba. Chodia čoraz zriedkavejšie a bojím sa chvíle keď raz nepríde vôbec. A tak si tú poslednú (lebo: čo ak?) chcem vychutnať v naozaj fajnovej spoločnosti. Premýšľam o tom, ako je teraz na tvojom ostrove. Či si teraz sama, alebo sedíš s niekým a počúvaš ho, alebo on počúva teba. Alebo ti je znovu tak boľavo, tak, ako ti býva, keď si na svojom ostrove nemôžeš nájsť kľudné miesto? „Tak príď sem!“, chce sa mi zakričať, ale miesto toho len preglgnem slaný, vlhký morský vzduch. Tak takto chutia šialené túžby.
Víno sme dopili. Na kúsok papiera z cigaretovej krabičky píšem báseň.
Miluj sa so mnou pevne
A budem ryba chytená v tvojej sieti
Nahá potvora
Vlahá sa naháňať za svojim dychom
Mesiac sa zaborí do mojej pleti
A keď nastane ticho
Pusti ma naspäť do mora
Skrútim papierik a napchám ho do prázdnej fľaše. Spiacemu Brautiganovi vytrhnem z dlane korkovú zátku, zaštupľujem tú "obálku" a hodím ju do vody, čo najďalej od brehu. Chvíľu ju ešte sledujem a uvedomujem si, aká je bezmocná v tých pravidelne dorážajúcich vlnách, ponechaná napospas nekonečnosti oceánu. Krehká a unášaná. Potom sa mi stratí z dohľadu a tak mi ostáva len dúfať, že tu niekde je tvoj ostrov a že ťa na ňom moja správa zastihne. Prúd mojich myšlienok náhle preruší Kureishiho sebavedomý hlas:
Hľadáme oporu v starých známych veciach a na starých známych miestach. Tam, kde sme ju vždy nachádzali. A hoci už tam nič nie je, stále sa tam vraciame. Musíme si však nájsť niečo nové, inak budeme ako vyjedené jadierka.
