Momentálne sa spolupodieľam na písaní istej hudobnej encyklopédie. V tíme sme traja - ja a dvaja ľudia (nech mi prepáčia) starší odomňa natoľko, aby si veľmi dobre pamätali strasti minulého režimu. Navyše, obaja sa pohybujúci v prostredí folkových (rozumej: takmer zakázaných) muzikantov. Často pri našich spoločných pracovných stretnutiach odbočia od práce a začnú spomínať na konkrétne udalosti spojené s koncertami u Rolanda a štátnou bezpečnosťou. Vtedy so zatajeným dychom počúvam a trochu mi je ľúto, že my, folkáči žijúci v slobodnej zemi, takéto srandy nezažívame. Otázka je, či by to za tú srandu stálo. Vždy keď si skúšam v podobnej situácii predstaviť sám seba, sedím vo väzení s rozbitou držkou. Takže nie, dík.
Som rád, že žijem v slobodnej zemi, že mám každú sekundu možnosť rozhodnúť sa čo budem robiť a kde to budem robiť. Som rád, že môžem napísať pesničku a potom ju na koncerte zahrať bez toho, aby mi tučný ujo v obleku prišiel povedať, čo mám v texte zmeniť. Som rád, že naša vláda (napriek všetkým jej chybám) sa drží vpravo a vytvára tak priestor pre realizáciu šikovným ľuďom. Som rád, že nemusím mať 20% angažovanej tvorby. Som rád, že v tejto spoločnosti nemajú miesto jedinci spoliehajúci sa na pomoc štátu a takí, ktorí hovoria "Na Slovensku je to tak". Som rád, že nemusím chodiť každý rok na prehrávky.
Už polhodinu vymýšľam strhujúci megazáver, ale jediné, čo som dosiahol, je megazávar, takže kašlem na to. Niekedy nabudúce. Dávajte na seba pozor.
