Taký bezstarostný život - stredná škola, leto, každý deň buď na kúpalisku alebo na basketbalovom ihrisku pred domom. Vlahé letné noci a dievčenské tričká. Chuť prísť domov až ráno, chuť spievať, kričať, skákať a kúpať sa v rieke o polnoci. Strach z toho, čo má prísť o pár rokov a nechuť si to vôbec pripustiť. Potom jedného dňa šokujúca správa - je nás o jedného menej. Vieme ako, nevieme prečo. Na sídlisku sa pár dní hovorí pošepky ale život sa o niekoľko týždňov znovu dostane do bežných koľají.
Spisovateľ píše, romantik si sníva a dokopy vlastne nie je pre koho. (Edo Klena)
Práve som telefonoval s mojim, takmer osemnásťročným bratom. Je jedno, či je to už ďalšia generácia, alebo nie. Mal by teraz blicovať, flákať sa s kamarátmi po meste a užívať si za peniaze, ktoré vzal mame z peňaženky. Alebo si rozbíjať kolená a lakte v miestnom skateparku. Alebo mohol zobrať svoju holku na kúpalisko. Je krásny letný deň a on šiel na pohreb svojmu spolužiakovi.
A zase nikto nevie prečo. Nie je nič, čím by sme dieru aspoň provizórne zalátali, kým to pochopíme. Lenže nie je čo chápať. Ostáva len prázdno a neodolateľná chuť buchnúť od zlosti do stola. Ale ja viem, čo urobím. Mám doma na poličke dobré červené víno. Keď prídem domov sadnem si na zem, otvorím si fľašku, pustím si cédečko Eda Klenu a budem hľadieť do steny pred sebou. Za všetky obete našich generácií. Za všetkých chalanov a dievčatá, ktorí omylom nasadli na ono symbolické lietadlo do Vietnamu. Snáď sa teraz na nás pozerajú z hora a možno našli pokoj. Na zdravie, naši milí.
