Brat 1
Môj prvý brat, Paľo, prišiel z Čiech aj s kamarátom a našiel som ho neomylne v jeho obľúbenom podniku. Súc antibiotikový, odpustili sme si klasický rituál v podobe vypitia časti jeho alkoholických zásob a následnej sídliskovo-priestorovej hry „Nájdi si svojho brata“ a lokál sme po krátkom čase opustili istým krokom. Väčšinou sa nemáme o čom rozprávať, i keď sa vídame zhruba dvakrát do roka – rozumieme si aj bez slov. Sme síce trochu rozdielni – zatiaľčo ja som podstatnú časť svojho detstva strávil za monitorom môjho prvého počítača (SHARP MZ-800), on sa nechal vychovávať sídliskom. Tak sa z neho v puberte stal skinhead, z ktorého sa po prvej bitke zmenil na pankáča. To mu vydržalo podsatne dlhšie. Nemali sme ani veľa spoločných kamarátov – reči o prvých PC akosi nepasovali do jeho zážitkov z futbalových zápasov, moju romanticko-gitarovú hippies éru prehlušoval tvrdou muzikou a zážitkami z diskoték. Akoby to nepodstatné preskočil a bol vždy o krok vpredu, o dva roky mladší. I bicyklovať sa naučil skôr ako ja. Takého ja mám mladšieho brata!
Brat 2
S tým počítačom (viď vyššie) to je pravda tak spolovice. Zvyšok času som od svojich desiatich rokov, kedy prišla mama z pôrodnice s mojim druhým bratom, Števom, trávil ako mamina pravá ruka. Naučil som sa celkom obstojne prebaľovať, zasypávať, uspávať, kŕmiť, držať hlavičku pri kúpaní a držať kojeneckú fľašku keď jeho malá ručička už nevládala. Ísť von pre mňa znamenalo ísť kočíkovať. Večer čo večer som mu dookola čítal jeho obľúbené rozprávky a bubliny v komiksoch a keď som sa od nudy snažil do príbehov vniesť niečo svoje, neomylne ma zastavil. Poznal ich presne a naspamäť. O pár týždňov bude mať osemnásť a v rebríčku hodnôt je na prvom mieste skateboarding. Ak by sa toto umenie hodnotilo počtom a rozsahom jaziev, bol by ozajstnou jedničkou. V jeho slovníku majú anglické pomenovania trikov výraznú prednosť pred pojmami, ktoré by sa mal učiť do školy, na DVD prehrávači sa kopia disky so „skejtovými“ videami, v počítači fotky obľúbených majstrov dosky na koleskach. Takého ja mám najmladšieho brata!
Tatko
Iste bolo príčinou mojej a Paľovej návštevy (nie nepodstatnou) aj to, že môj autor mal začiatkom mesiaca narodeniny. Z Bratislavy som mu priniesol pohár pravého včelieho medu, pretože med on má rád. Okrem medu a svojej rodiny má ešte veľmi rád muziku. Hrá na klávesy a za svoj život prešiel možno desiatkymi hudobných skupín a spod jeho prstov vyšli tóny piesní hádam všetkých hudobných žánrov. Svojho času aj písal piesne a jednu z nich máme aj na výberovej platni z festivalu politickej piesne v Matrine, roku 1984. Momentálne je na „hudobnom dôchodku“ a so skupinou Necpalanka bavia ľudí na svadbách, jarmokoch a podobných akciách. Dobrou muzikou nepohŕdne a tak sme sa v sobotu vybrali ochutnať prievidzskú hudobnú nádielku. V jednom podniku sme naďabili na vynikajúci bluesový ZVA 12-28 Band, v ďalšom sme okoštovali to, čo ponúkla skupina Dlhá noha (Daddy Long Leg). Potom sme ešte okoštovali biele striky a nejaké kofoly, každý z nás stretol nejakých svojich známych a po príjemne strávenom večeri sme sa pobrali domov. Tatko bol určite rád, pretože mama by sa asi na takýto večer ukecať nedala. No, tak takého ja mám tatka!
Mama
Keď sme prišli domov, našli sme mamu vo svojej obľúbenej polohe pred televízorom. Viac o to, na čo sa pozerala, sme sa zaujímali, čo po sebe nechala v kuchyni. Pretože moja mama je v kuchyni ozajstný kráľ! Pochybujem, že by v živote prečítala čo len jediný recept, ale varí tak, že ktokoľvek k nám príde, zalizuje sa ešte dva dni, tomu verím. Raz som dokonca obetoval koncert na jednom bojnickom festivale len preto, že ma mama nalákala na jej fenomenálnu fazuľovú polievku. So svojim ležérnym prístupom a citom dokáže veci, ktoré sa nedajú prestať jesť. Keď mi pred víkendom oznámila, že bude držková a ja som do telefónu smutným hlasom povedal, že by som radšej fazuľovú, nevyviedlo ju to z rovnováhy a navarila držkovú polievku s fazuľou. Poézia. No a ak náhodou nie je v kuchyni alebo pred televízorom (a neupratuje Števovi izbu), bude určite v saune alebo v posilňovni. Na jej vek sa o seba stará naozaj vzorovo – pamätám sa, že na stredej škole ma často spolužiačky usvedčovali z novej frajerky, vidiac ma deň predtým v meste s mamou. Takú ja mám mamu!
Rodinka
Ináč sme celkom bláznivá rodinka. Keby bolo viac priestoru, porozprával by som vám o tom, ako si tatko s mamou rátajú skalpy za to, koľko kamarátov sa im podarilo opiť, ako sa každé vianoce fotíme, pričom každý musí mať na sebe/pri sebe všetky svoje darčeky (a tak je tatko na jednej fotke v trenkách, ale so zimnou čiapkou na hlave) a podobne. Ale veď tu zas nemusím vyťahovať na svetlo sveta všetko. Niečo si necháme zavreté za dverami nášho bytu. Aby som sa tam mal prečo vracať.
