Pohoda je tvoj úsmev schovaný v nekonečne skackavých tvárí pod hlavným pódiom. Tešíme sa rovnako, skackáme a skackáme, na sekundu ochutnáme svoje úsmevy a vzápätí sa znovu stratíme vo svojom rytme. Ponad hlavy ostatných lietame na svojich zelených lietajúcich tanieroch v bláznivých zostavách. Sme vysoko a vidíme ďaleko.
Pohoda mi chutí ako tvoje smejúce sa vlasy, ktoré sa ocitli v mojich ústach trošku omylom ale aj trošku náročky, keď som na stotinu sekundy zatúžil byť ešte o milimeter bližšie. Premýšľam, či i ja by som mohol mať Nastenkinu moc vrátiť východ slnka s Mozartom za chrbtom ešte aspoň o chvíľku späť. Spotení a špinaví sa navzájom zohrievame vlastnými telami a žmúrime na prvý kúštik vychádzajúceho slnka. I'm goin' blind and it's so fine...
Pohoda mi chutí ako milión "Kde si?" esemesiek. Lovíme sa navzájom v tom úžasnom priestore. Na pivo chodíme tými najkľukatejšími cestičkami a zvyšujeme tak šance, že niekoho stretneme. Nestretnúť nikoho znamená nepodeliť sa o pretlak štastia z toho, že "aj ja som tu". Podať ruku, objať, zájsť na pivo, alebo si len tak ľahnúť na trávu a zviditeľniť dych.
Pohoda je mladá, krásna divožienka, s ktorou strávim dve noci plné vášne, tanca a nehy. Vychutnávame si každý okamih vzájomnej náklonnosti, som do nej zbláznený. Nakoniec ma odhodí kamsi do kúta a na rok sa stratí preč. Kričím od zlosti, zatínam päste. Ešte aspoň jeden tanec, aspoň jeden horúci bozk. Nič, len náramok na pamiatku a to otrasné ticho...
Tvoju ruku púšťam už za svetla. Smeješ sa na mne.
