Malo to jeden malý háčik - vzhľadom na neuveriteľne nízku kapacitu mojej pamäte a pomerne dlhý čas od získania kreditnej karty som nemal prakticky žiadnu šancu spomenúť si, v ktorej pobočke som si o ňu žiadal. Vedel som, že určite v Bratislave, ale kde presne, to som ani netušil. Tak som sa vybral do najpravdepodobnejšej s tým, že ak to náhodou nebude ona, zamestnankyňa banky mi určite tú správnu zistí. Po chvíľke čakania som sa posadil k stolíku, povedal mladej sympatickej slečne prečo som tu a podal jej svoj občiansky preukaz.
- Samozrejme, pán Lachký. Pozrieme sa na to.
Chvíľu ťukala do klávesnice a následne mi oznámila:
- V našej pobočke to nie je. Máte to v...
(chvíľa napätia)
- V Čadci! - zahlásila slečna víťazoslávne.
V tej chvíli sa na mojej tvári zjavil úsmev.
- Ja som ale v Čadci nikdy v živote nebol. - povedal som pobavene. - Dokonca tam ani nikoho nemám.
Musím povedať, že slečnu to nevyviedlo z miery a že nám to vlastne bolo smiešne obom. Ochotne na Kysuce zatelefonovala a zariadila aby som mi moju túlavú kreditku poslali z Čadce späť do Bratislavy. Dúfam, že ju posadia na správny rýchlik a že jej po ceste nenapadne niekde vystúpiť, aby som ju zase nemusel hľadať a v internetových obchodoch dovtedy len očumovať výklady.
Bonusový príbeh
Keďže je predchádzajúci príbeh krátky a nie až taký výrazný, pridám ako bonus ešte jeden, tiež zo včerajška. Cestoval som takmer prázdnou električkou kamsi do mesta (no dobre, do krčmy). V duchu hesla Sedia len starí a slabí som stál aj napriek množstvu voľných miest. Podomnou sedela iná sympatická slečna, ktorú som si ihneď zaradil podľa špicatých topánok. To, že túto módu asi v živote nepochopím a o ženách, ktoré sú schopné takéto šašovské šialenstvo si na nohy vôbec natiahnúť si myslím svoje, je teraz jedno. Táto cestujúca osôbka mala navyše topánky (no, topánky...) s mimoriadne predĺženým špicom. Čo si ale očividne vôbec neuvedomila bolo to, s takýmito vecami na nohách sa treba naučiť chodiť. Vďaka svojmu špicu sú totiž omnoho dlhšie ako topánky, ktoré nosia normálni ľudia a na to treba pri pohybovaní nohami myslieť. Ináč sa môže stať, že pri zdvíhaní sa zo sedadla v električke zakopnete špicom o nohu nad vami stojaceho mladého muža (to som akože ja) a k dverám, ku ktorým ste pôvodne mali v úmysle prejsť, letíte. Doslova. Našťastie má človek ešte ruky a na tie (zatiaľ) nič špicatého nevymysleli a tak sa slečna pohotovo pozachytávala o tyče a balans nakoniec vyrovnala. Na celej príhode ma najviac prekvapilo to, že sa mi ihneď začala ospravedlňovať, čo som nepochopil, pretože som sa asi mal ospravedlniť ja jej, že som jej stál v ceste alebo tak... Neviem. Treba ale podotknúť, že ten ospravedlňujúci výraz v jej tvári bol naozaj krásny. Ďakujem.
