Jedinou "vadou" na mojom tele boli (a sú) okuliare, v tej dobe s dioptriami o sile -2 na každé oko. Nič, čo by sa len približovalo k vytúženej hranici, za ktorou sa už nachádzajú neodvedení. Zmierený s osudom, nemajúc silu snažiť sa akoukoľvek cestou osemnásťmesačnému trápeniu sa vyhnúť, ochotne som vyplnil dotazník branca. Čo som vďaka mojim okuliarom musel podstúpiť naviac, bola očná prehliadka u vojenskou správou vybraného lekára. "Vďaka" je v predošlej vete namieste.
Z lekára sa vykľula sympatická mladá lekárka, ktorá ma úplne štandardne, ako každý iný očný lekár, vyšetrila. Pri záverečnom vyplňovaní výsledkov vyšetrenia do dotazníku branca sa akoby z nudy spýtala:
- Hrniete sa na vojnu?
Len som sa usmial a úplne samozrejme pokrútil hlavou. Ona sa usmiala tiež a ďalej sa venovala doatzníku. Po opustení areálu polikliniky som na celú príhodu na čas zabudol.
Bližšie neurčená budova v našom okresnom meste. Mnoho mojich rovesníkov najprv usadá do sály, kde nám zástupca vojenskej správy vysvetľuje príčiny a výhody základnej vojenskej služby. Ozývajú sa salvy smiechu a odvážne výkriky niektorých brancov. Začínam uvažovať nad civilkou. Posledné sídlo grófa Pálfyho, teraz známe slovenské múzeum, by ma vďaka známostiam určite ochotne prichýlilo. Poznám tam kopec ľudí a je tam sranda. Za pokus to stojí.
Koniec snívaniu. Premiestňujeme sa na lekársku prehliadku. Moje spomienky na ňu sú veľmi útržkovité - všetci stojíme vo vykúrenej miestnosti len v trenkách. Každý z nás prejde otravnou procedúrou lekárkych úkonov, na konci ktorej sa nachádza komisia. Sedí za dlhým stolom a tvári sa dôležito. Jeden druhému predávajú môj dotazník branca a ja sa snažím držať s ním krok povedľa stola. Ako predposledný ho do ruky dostáva mladý, vysmiaty vojak. Zdá sa, že je ešte plný nádejí a presvedčenia, že to všetko má zmysel. Dobre, aj takých je treba. Po veľmi zbežnom prezretí ho posúva poslednému členovi komisie, poverenému vyriecť ortieľ. Tento vojak je starý, mrzutý. Možno i on bol kedysi ako ten vedľa neho ale za tie desiatky rokov všetky ilúzie stratil a teraz len plynie. Možno. V každom prípade momentálne drží v rukách môj dôkazový materiál a chystá sa vyriecť rozsudok. Akosi podozrivo dlho ho skúma...
- Podaj mi okuliare!
Nechápavo mu podávam svoje okuliare. Chvíľu cez ne pozerá, následne mi ich ráznym pohybom ruky podá späť a pošle mojim smerom významný, spýtavý pohľad so slovami:
- Toto nie sú šestky.
Asi očakáva vysvetlenie, alebo odpoveď, lenže je v tomto momente nechápem. Len veľmi pomaly mi dochádza súvislosť medzi číslom šesť a zvláštnou otázkou tej mladej lekárky. Na pomoc prichádza mladý vojak sediaci vedľa neho a pohotovo kontruje:
- To sa píše viac, kvôli korekcii!
Na mňa s úsmevom, nenápadne žmurkne. Teraz už nechápem vôbec. Jediné, čo som schopný vnímať, sú smutné oči a slová toho starého vojaka. Pozerá na mňa s neuveriteľnou ľútosťou a tragickým hlasom mi oznamuje, že ma, žiaľ, nemôžu odviesť na vojnu. Začínam chápať. Som voľný ako vták. Pozriem na mladého vojaka a poviem si ešte raz: Áno, aj takých treba. Ďakujem, že ma nechcete. Odchádzam a už k vám nikdy neprídem.
