Zavolal mi kamarát, že ide na zimnú hrebeňovku a či nechcem ísť s ním. Nešiel prvý krát a tak som ponuku rád prijal. Vybrali sme si trasu, naplánovali predĺžený víkend a v onen piatok sme už krátko poobede šľapali do strmého kopca. So snežnicami to ide ľahko, len chvíľu trvá, kým človek dostane ten správny grif. Najmä ak to nikdy predtým na nohách nemal. Krátko na to som si uvedomil dôležitú vec - v zime prejde turista omnoho kratšiu trasu ako v lete a to nielen kvôli vyššej náročnosti terénu, ale i podstatne kratšiemu dňu (od svitania do súmraku). Práve kvôli tomuto javu sa naša túra v ten deň skončila krátko potom ako sme sa dostali na hrebeň. Vo výške takmer 1 700 metrov nad morom sme sa utáborili. Potom ako som sa naučil postaviť stan na zasneženom hrebeni hôr (pozor - nesmie to byť hocijaký stan) a ako som si doň vložil všetky veci, ponúkol som sa urobiť čaj.
Sadol som si opodiaľ stanu, pred sebou plynový varič, v ruke ešus, v ňom dve vrecká čaju a značkový Zippo zapaľovač. Zapálil som oheň, vybral z ešusu všetky tie veci a nabral doň sneh. Ako sa teplom sneh topil, pridával som ďalší a ďalší. Po chvíli som už mal vody akurát, tak bolo treba len počkať kým zovrie. Z fyzikálnej chémie si matne pamätám niečo o tom, že v takejto výške by mala zovrieť skôr ako obyčajne, to ale teraz nie je podstatné. Podstatné je, že som čakal. Čakal som a vychutnával to úžasné ticho. Slnko zapadalo a jeho červená žiara sa trieštila o hrany vysokých vrchov. Podomnou boli oblaky, pod nimi dolina a rušný svet nízkych nadmorských výšok. V ruke som miesil snehovú guľu. Zrazu som ticho vstal... a hodil ju ďaleko pred seba. Videl som ako naberá rýchlosť a padá ďaleko odo mňa. V istom (veľmi podstatnom!) okamihu sa mi stratila v oblakoch...
Dedinka Vrubník je neveľká vieska na úpätí hrebeňa veľkého pohoria dosahujúceho nadmorskú výšku takmer 1 700 metrov. V ten večer si opäť raz žila svojim zabehnutým životom. Ukrytá pod štedrou snehovou nádielkou ticho odpočívala a jej obyvatelia trávili čas buď v teple domova alebo sa opájali štedrou nádielkou tunajšieho pohostinstva. Nikto si teda nemal šancu všimnúť, že v istom (veľmi podstatnom!) okamihu vyletelo z oblakov niečo malé, biele. Letelo to ohromnou rýchlosťou a keby bola po ceste náhodou stretla hranicu atmosféry, tak by sa možno aj zapálila (v tom prípade by sa jednalo o flambovanú snehovú guľu). O pár sekúnd s mohutným, ohlušujúcim plesknutím vletela do poľa blízko obce.
O hodinu na to stojí celé osadenstvo Vrubníka okolo krátera s priemerom asi 15 metrov a hlbokým raz toľko. Muži sa čudujú a vášnivo sa dohadujú o tom, čo mohlo byť príčinou udalosti, ktorá takto neúprosne rozrazila hladinu pokojného života v dedine. Ženy sa boja a pýtajú sa mužov, čo sa to deje. Deti sa tešia. Stojac na okraji krátera doň kričia rôzne slušné i neslušné slová a zabávajú sa na ozvene. Na druhý deň je už kráter oplotený a o jeho pôvode sa vedú spory na úrovni medzinárodných vedeckých fór. Noviny a časopisy nepíšu o ničom inom, ľudia sú zvedaví, alebo sa boja. Svetom vládne panika a obavy, ale i zvedavosť a nadšenie. Rastie počet náboženských siekt a, bohužiaľ, i samovrážd. Skončili všekty vojny a krajiny celého sveta spoločne pracujú na objasnení záhady (ehm, to už som asi prehnal).
Úplne hore, na hrebeni vysokého pohoria, kdesi nad dedinkou Vrubník, sedím ja. Pozerám sa na zvyšky dnešnej nádielky slnečného svetla a cítim, že sa zozimilo. Zapnem si goratexovú bundu až po krk, dám dole rukavice a z chladnúceho čaju vyberiem vyluhované sáčky. Postavím sa a počujem ako na mňa kamarát volá zo stanu:
"Poď už sem s tým čajom!"
"Idem, idem...", odpoviem.
Nie, ešte nejdem. Ešte si hodím jednu guľu.
