Kostolík spredu
Kostolík zboku
Vytvoril som ho, z väčšej časti, spájaním jednotlivých rovných plôch. Týka sa to päťuholníkového pôdorysu a piatich hlavných "múrov". Strecha je členitejšia, takže tam bolo treba zvoliť trochu iný postup - pokiaľ si dobre pamätám, na múry som najprv pripevnil zadnú časť strechy a strany hlavnej časti. Prednú a zadnú časť veže som urobil zvlášť a jej strechu som urobil z ohnutého pásu hliny. Všetko toto bolo treba veľmi opatrne popritláčať k sebe - je to trochu problém najmä vtedy, keď sa celý model uzatvára a musel som dávať pozor aby som niektorú z plôch nepretlačil dovnútra ale zároveň aby spolu dobre sedeli. Snažil som sa tiež, aby boli steny rovné a aby si vnútri mohli na steny zavesiť nejaké obrazy a podobne. Už na prvý pohľad je vidno, že celkový tvar je mierne neforemný, strecha väčšia ako pôdorys a celá stavba mierne nahnutá dopredu. Nakoniec som na strechu kostola pripevnil rebrík (všimnite si šikovný spôsob úchytu na strechu), ktorý síce proporcionálne celkom nesedí, ale komu to vadí, že? Po čase sa z neho odlúpila spodná priečka, takže na strechu sa odvtedy nedá dostať.
Hlavné dvere kostolíka
Zadné dvere kostolíka
Hlavné okná - pôvodne som chcel, aby mali lomený oblúk, ale nejako mi to nevyšlo...
Detail hodín na veži
A takto špeciálne som zabezpečil, aby rebrík neskĺzol na zem
Stavbu som vymaľoval temperovými farbami a to jednoducho - na bielo. Na spodku múrov je vidno zelenú, to je tráva. Dvere som sa snažil namaľovať tak, aby bolo zrejmé, že sú z dreva a strecha je, samozrejme, škridľová, teda červená. Jedny dvere som dal aj do zadnej časti budovy, lomený oblúk na hlavných oknách sa mi nepodaril, tak som tie vzadu radšej nakreslil hranaté. Na vežiach kostolov bývajú dve základné veci - hodiny a zvon. Hodiny som dal dopredu, aby každý videl, koľko je hodín a zvon dozadu, lebo ten je dosť dobre počuť a netreba ho teda vidieť. Mimochodom, hodiny stoja. Nakoniec som nad dvere namaľoval krížik.
Dnes som sa rozhodol túto stavbu zničiť. Keďže ma sprevádzala dosť dlho, zaumienil som si že to nebude len tak a všetko dostatočne zdokumentujem. Pripravil som si digitálny fotoaparát, kostolík a nejaké ťažké železné veci na samotné búranie. Najprv som na to chcel ísť inteligentne a jemne a tak som rýpal okolo otvoru, ktorým dovnútra padali peniaze. Výsledok vidíte na obrázku nižšie - po dlhej chvíli snaženia sa som nezískal nič okrem bordelu na stole. Rozhodol som sa teda pre mierne radikálnejší postup a odrazil som vežičku. Bol som príjemne prekvapený že to nešlo až tak ľahko a že tá moja stavba za niečo stála.
Toto jediné som dosiahol, keď som sa snažil zbúrať stavbu inteligentným a jemným spôsobom...
...tak som sa s tým nesral.
Prvý pohľad do útrob stavby
Postupné prenikanie dovnútra modelu malo objaviteľskú atmosféru - ani ja som totiž ešte nikdy nevidel, ako to vnútri vyzerá. O peniaze nešlo, pretože našetriť za osem rokov 426 korún, 50 halierov a jeden štvrťdolár nie je nič moc, ale keď som sa začal dotýkať stvrdnutej hliny, na ktorej boli pred svetlom sveta dlhé roky ukryté odtlačky mojich prstov, mal som pocit priam schliemannovský. A tak som postupne odlupoval hlinené steny a obzeral si spoje, rohy, pozoroval hrúbku stien a bol som na seba celkom pyšný. Na stole mi pribúdala hromádka hlinených trosiek a ja som niektoré z nich i párkrát obrátil v ruke a na vonkajších stranách pozoroval ťahy štetca, z ktorých bolo zreteľné, ako som vrstvil farbu. Keď mi nakoniec na stole ostalo len torzo niekdajšej sakrálnej stavby, necítil som smútok. Premýšľal som nad tým, že by som tie peniaze mal využiť na nejaký zvláštny účel - buď ich darovať a niekomu tak pomôcť, alebo niekomu (blízkemu) za ne niečo pekné kúpiť. Potom som si ale spomenul na jednu múdrosť, na ktorú som prišiel kedysi dávno a ktorá znie: "Sú to moje prachy!", takže najskôr asi za to budú nejaké Guinessy...
A na záver ešte pár obrázkov z búračky:
Tak takto sa vykráda kostol
Pohľad zhora dole
Detail špeciálnych úchytiek rebríka, na ktoré som obzvlášť hrdý!
Stopy...
...mojich...
...rúk.
