V piatok ráno dostavil som sa ku svojej zubárke na klasickú procedúru – snaží sa totiž vybrať z mŕtveho zuba všetok hnis. (Viem, je to hnusné, ale chvíľku to vydržte, len chvíľku). Tak čosi vybrala a následne milú dvojku hore (zámerne neuvádzam či vpravo alebo vľavo, lebo neviem či sa to určuje podľa rúk zubárky alebo mojich a navyše je to jedno) upchala vatičkou. Pár dní vydrží a potom mám prísť znovu. Poobede som sa, ako takmer každý piatok, vybral na festival, keďže som tam mal konferovať a hrať v dvoch kapelách. Tak som teda aj pokonferoval, aj pohral sám za seba, aj pohral v našej kapele aj na perkusie si zabúchal v kamarátovej kapele. Veru, viac na pódiu som bol ako pri stánkoch s pivom. Piť som ani moc nechcel – vatička totiž vypadla už v piatok podvečer a zo zubu mi do úst vytekalo... no... nič, sľúbil som, že nebudem hnusný. Kamarátkina domáca valašská trnkovica ale prehlušila všetku nechuť v ústach a kde-tu som dobre miereným sústom cigánskej dierku na chvíľu upchal. Ešte jedna dôležitá poznámka – na festivale bola strašná zima, hlavne počas tých prebdených nocí.
Týždeň sa stretol s týždňom a ja som v pondelok ráno začal pociťovať v hornom podnebí akýsi tlak. Tento po odchode z práce prerástol v miernu bolesť, ktorej som (ja debil) neprikladal veľký význam a tak som si, unavený ešte z festivalu, trošku zdriemol. Zobudil som sa na fakt ozaj veľkú bolesť zubov. Hodinky sa mi smiali, že 21:41 a tak som ležiac v posteli uvažoval, čo sa stane keď sa postavím a kde je najbližšia pohotovosť. Našťastie bola blízko a tak som o pár desiatok minút prosil pani lekárničku o tabletky proti bolesti. Vidiac moju tvár, sama od seba mi k nim priniesla i pohár vody, takže som si hneď „šľahol“. Až na to, že sa mi večer na nose urobila bolestivá vyrážka a skoro ma seklo v krížoch, celkom pohoda.
V utorok ráno som znovu zbehol k zubárke, ktorá zistila, že hnis stále vyteká, vysvetlila mi (dosť podrobne), čo sa stane ak zub hnisať neprestane a opísala mi priebeh resekcie. Nechcite vedieť.
V stredu ráno som sa zobudil s plným nosom. Kde som len mohol prechladnúť? Viď „dôležitá poznámka“ vyššie. Nevadí vyfúkam si nos a bude. Bolestivá vyrážka rázne protestuje. V poriadku, vybavíme to ináč, vyhrážam sa svojmu telu pri platení za krabičku Modafenu. K tomu nejaký čaj, cesnak a do večera budem fit. No, možno „fit“ nie je celkom to správne slovo, ale nebolo to také zlé.
Vo štvrtok ráno zase k zubárke. Hnis stále vyteká a tak jej neostáva nič iné, len nasadiť antibiotiká. Super, vravím si, možno zaberú aj na tú nádchu. Nezaberajú, naopak. Celý deň som nachladnutý a asi sa mi aj zapálilo hrdlo – dosť bolí pri prehĺtaní. Večer sa cítim divne a zrazu si uvedomujem, že celý horím. Fasa. Začína ma bolieť hlava a treba sa nejako dostať po lieky. Kamarátke moje stavy podrobne opisujem cez messenger a celkom sa pri tom bavím, tak to hádam nebude také zlé. Kamarát mi medzitým priniesol Aspirin. Hm, fajn, hovorím, ale môžem to užívať s tými antibiotikami? Sadáme do auta a ideme sa opýtať do pohotovostnej lekárne pohotovostného lekárnika. Pohotovo odpovedá, že vraj áno. Vezieme ma domov. Doma odpisujem kamarátke cez messenger:Zdravím, tu je Petrov kolega z práce. Prišiel som mu domov po veci. Mám vám odkázať, že leží na Kramároch. Juraj.,
na čo ona reaguje:jejdanenkyco mu zistili?
Uvedomujem si, že vtip je to blbý a tak ho radšej hneď končím smečomZistili, že je úplné hovado, keď si takto robí srandu z kamarátov.
Nasleduje ospravedlňovanie sa.
Odysea skončila. Hovorím si (nevedomky). Teraz na chvíľu prestaňte čítať, urobíme si také napätie... Ešte nie... Už môžte. Hádžem si do hrdla dve tabletky Modafenu. Ostávajú kdesi na zadnej časti jazyka. Beriem do ruky pohár s vodou. Pohár má logo TFF.Rudolstadt a voda v ňom je studenšia ako vlažná. Nakláňam ho k ústam, voda sa leje a splachuje tabletky kamsi dozadu, dozadu, do žalúdka. V tom istom okamihu obmýva voda studenšia ako vlažná môj chorý a citlivý zub. Nepáči sa mu to. Zabolí. Poriadne. Garsónkou prehrmí výkrik bolesti, nadávky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani baník a nadpis tohto článku.
