Tento víkend som žiadny blog neplánoval, ale nedá sa inak. Pred pár týždňami som na jednom facebookovom profile o fotení a fotografiách objavil obrázok, ktorý ma okamžite nadchol a okamžite pribudol špendlík v mojej google mape. Určite to poznáte, keď vám niečo neustále hlodá v hlave a nemôžete na to prestať myslieť. Vynikajúco to popísali vo filme Počiatok / Inception s Leom DiCapriom, kde padla otázka - Čo budete robiť, keď vám zakážem myslieť na slony. No budete myslieť na slony :-)
Od objavenia spomínaného záberu som bol na tom asi takto nejako. Veľký podiel má na tom aj autor tej fotografie, ten záber bol naozaj veľmi podarený. Nemohol som prestať na to myslieť a chcel som sa čo najskôr vybrať pofotiť si to osobne. Problém bol v tom, že lokalita je na Morave, takže si bolo treba ukradnúť trochu času a naplánovať fotovýlet. Pred dvoma týždňami všetky rosničky hrozili dažďom, ktorý nakoniec nebol, ale teda nechcelo sa mi to riskovať naprázdno sa previesť, minulý víkend sa jazdila 24hodinovka LeMans, ktorú si teda nenechám ujsť, a je to raz za rok, takže sa nedalo inak.
Počasie chvalabohu držalo celý týždeň, takže v sobotu skorý obed, kontrola batérií a kariet vo foťákoch a pome na Moravu. Myšlienka, ktorá sa zrodila z jedinej fotky, ktorú som pred pár týždňami zahliadol na nete, prerástla v čosi oveľa väčšie a očakávania narástli do rozmerov, že som sa začal báť sklamania.
Aha, ja som vlastne ešte nespomenul o aké miesto ide :-) Je to pomerne mladá prírodná kaplnka "vnútorného ticha", ktorá bola vysadená z mladých líp na lúkach nad dedinkou Nová Lhota na moravskej strane Bielych Karpát. Fakt som sa tešil. V hlave som mal predstavu ako by mali vyzerať fotografie, občas si komponujem obraz vopred, ale zväčša iba pri dobre známych miestach, kde tak povediac viem do čoho idem. Je to trochu risk, lebo keď to nevyjde podľa predstáv, bývam z výsledku sklamaný.
To miesto na mňa pôsobilo od samého začiatku, nechalo ma vytvoriť si o ňom vlastnú predstavu, ktorá mala byť (a bola) túto sobotu konfrontovaná s realitou. Bolo horúce popoludnie, obloha bola takmer bezoblačná, suchý a horúci vzduch sa vznášal nad lúkami, všade naokolo bolo ľudoprázdno a ticho. Dolu pri okraji cesty, kde som zaparkoval, už stálo jedno auto, neviem prečo som si pomyslel, aha nebudem tam sám, kaplnka prilákala ešte jednu ľudskú dušu... Nikoho som nakoniec nestretol, za čo som bol veľmi rád, lebo o to silnejší zážitok to bol. To miesto stojace na temene mierneho kopčeka malo veľmi silnú a veľmi zvláštnu energiu, ktorá bola umocnená tým bezveterným tichom, aj keď dedina bola len pár sto metrov vzdialená. Jediný zvuk sa ozýval z lúk naokolo, nie všetky boli pokosené a tak boli plné hmyzu, včiel, ktoré vytvárali veľmi silný bzučivý monotónny zvuk, rozliehajúci sa po okolí. Svojim spôsobom bol ohlušujúci, no nebol vôbec nepríjemný, skôr naopak. Vôbec to ticho nerušil. Bol súčasťou všetkého toho. Bolo to veľmi príjemné a nútilo vás to tam zostávať a príjimať všetku tú energiu. Sústrediť sa iba na seba a nechať sa tým zážitkom pohltiť. Strávil som tam asi 2 hodiny, prechádzal sa v tichosti okolo, sem tam urobil fotku. Nechcelo sa mi odtiaľ... Pri odchode som mal vnútorné batérie nabité na maximum, cesta domov mi ubehla ani neviem ako...
Čakal som veľa, dostal som oveľa viac a nemyslím len fotografie. I keď aj tie sa vydarili (dúfam). Skúste, ak budete mať vôľu napísať váš dojem z fotiek, lebo zážitok je neprenosný, moje hodnotenie silno subjektívne a na nezainteresovaného diváka nemusia vôbec pôsobiť. Ale bolo by fajn dozvedieť sa o tej lokalite viac, výber miesta určite nebol náhodný. Pomenovanie, kaplnka vnútorného ticha, určite tiež...
Čitateľom mojich občasných blogov sú moje fotky už dobre známe, ak ste tu prvý krát vedzte, že sú to infračervené obrázky. Mám ich veľmi rád, lebo zobrazujú realitu veľmi nevšedne, surreálne až mysticky, čo sa myslím podarilo aj tento krát. Ale to už nechám na vás...
