Tak som sa dožil prvých malých okrúhlin. Piata trinásťdielna séria sa opäť po roku uchádza o vašu priazeň. Ak vás zaujme natoľko, že by ste sa na tieto fotografie chceli pozerať naživo u vás doma, napíšte mi prosím sem: peto.lacina@gmail.com
Ale pekne po poriadku, príbeh vždy začína pilotnou časťou. Táto má nazov "Spišský Jeruzalem". Možno málokto vie, že aj na Slovensku máme Jeruzalem. Nachádza sa na miernom kopci nad Spišskou Kapitulou. Tvorí ho systém kaplniek, ktorý vybudovali jezuitskí mnísi v druhej polovici 17. storočia. Kaplnky predstavujú najvýznamnejšie miesta Jeruzalema v čase Ježišovho ukrižovania. Kapitulská katedrála predstavuje miesto poslednej večere a kaplnky sídlo Piláta, Herodesa a vrch Golgota - miesto ukrižovania. Hlavné kaplnky sú doplnené drobnými prícestnými kaplnkami, ktoré predstavujú hradby Jeruzalema. Tento prírodno architektonický komplex bol v minulosti oveľa komplexnejší, do súčasnosti sa zachovali iba fragmenty. Čo toto miesto robí tak výnimočným, je fakt, že objekty boli v krajine rozmiestne v reálnych vzdialenostiach ako v Jeruzaleme v mierke 1:1.
Časť prvá - Hrad Dobrá Niva
Mám rád cesty za fotením, počas ktorých objavím čosi neplánovane. Presne to sa stalo, keď som pred dvoma rokmi, doslova autom blúdil v uličkách dedinky Dobrá Niva, hľadajúc cestu k dubovému háju Gavurky, o ktorom som písal v tomto článku. Za moje blúdenie mohla totálne domotaná navigácia. V dedine som sa krútil tak podozrivo, až si ma všimla policajná hliadka a vydala sa ma sledovať. Zastavili ma až za obcou, po mojom vysvetlení ma pustili ďalej a poradili, kde nechať bezpečne auto. Takto si predstavujem výkon služby v zmysle hesla "pomáhať a chrániť".
Ale k veci. Hrad Dobrá Niva leží prekvapivo nad susednou dedinkou Podzámčok, ktorou som mieriac na Gavurky prechádzal v smere od Zvolena. Zvyšky hradu stoja hneď nad cestou, nedalo sa nevšimnúť. Keďže som v ten deň už mal iný plán, Dobrá Niva skončila ako ďalší bod v mojej plánovacej mape. No a na jar tohto roku som sa z radoťou vrátil na svahy Javoria pod Zvolenom. Z hradu stojí iž iba jeden múr, no o to precíznejšie zrekonštruovaný.
Časť druhá - Žehra
Opäť návrat na miesto činu. Na rozdiel od Dobrej Nivy, som aj pri prvom tripe po Spiši Žehru plánoval, ale nebolo mi dopriate... Zasiahol osud, pokazilo sa mi auto, návrat bol ponižujúci, na korbe odťahovky. Čo ale malo za následok, že návrat na Spiš bol iba otázkou času a stalo sa tak toto leto. A nakukol som aj na Šariš a Abov, ako je vidno v ďalších častiach tohtoročnej série.
Časť tretia - Chmarošský viadukt
Táto časť je návrat do minulosti. Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt som bol fotiť vlani, no nad týmto záberom som dlho váhal, či ho vôbec spracovať. Po sezóne som upratoval archív, kedy nespracované fotky kvôli úspore miesta mažem. Pri tomto zábere som si povedal, že mu ešte dám šancu. Ono surový infračervený záber často nevyzerá zaujímavo, až po jeho úprave v editore buď zažiari, alebo veľmi často skončí v koši. Keďže je fotka súčasťou tejto série, je jasné, že v koši neskončila ;-)
Telgártska slučka a Chmarošský viadukt vytvárajú jedinečné technické dielo, kedy trať musela na veľmi krátkom úseku prekonať veľké prevýšenie. Jedinou možnosťou ako to urobiť bolo obkrúžiť kopec, čím sa trať dostatočne predĺži na to, aby sa dosiahol prijateľný sklon, ktorý je bezpečný pre veľké vlakové súpravy. Na tom by nebolo nič také zvláštne, keby sa to celé nerealizovalo pod zemou. Ano, v kopci nad Telgártom máme tunel v tvare slučky. Vedeli ste?
Časť štvrtá - Kamenické hradné jazierko
Ďalšia časť je z tohtoročného výjazdu na východ. Inšpiráciu na zaujímavé miesta čerpám samozrejme najmä z webu. Raz som natrafil na Kamenický hrad a ako som už vyššie písal, mám na googli vytvorenú vlastnú mapu, kde si pripichujem virtuálne špendlíky do miest, ktoré sa mi zapáčia. No a keď som si pridával popis ku kamenickému hradu, všimol som si, že už do mapy niekto iný zapichol špendlík neďaleko od hradu s popisom "hradné jazierko". Okamžite som začal hľadať nejakú fotku. Predstava jazierka na kopci bola neodolateľná. Keď som ju našiel, k hradnému špedlíku vzápätí pribudol aj špendlík jazerný.
Časť piata - Bojnický zámok
Na Bojnice som sa veľmi tešil. Poznám ich veľmi dobre. A v takom prípade keď poznám lokalitu, ktorú idem fotiť, mám tendenciu predstavovať si kompozíciu obrazu a vytvorím si výsledný záber v hlave už dopredu. Občas som potom sklamaný, keď sa to nepodarí. V prípade Bojnického zámku realita vysoko predčila moje predstavy. Fotka bola nedávno súčasťou jedného fotoeventu, mnoho ľudí zámok ani nespoznalo.
Časť šiesta - Rebrík do neba
Tento milý vtip bola jasná voľba. Stojí nad dedinkou Dúbravica neďaleko Banskej Bystrice, len niekoľko sto metrov od hlavnej cesty, prechádzajúcej obcou. Možno práve o tomto spieva Led Zeppelin vo svojom megahite Stairway to Heaven. No v tom prípade je asi trochu krátky ;-)
Časť siedma - hrad Uhrovec
No, tento hrad je tu tak trochu na želanie. Ale myslím, že sa vyplatilo. Predčil moje očakávania po všetkých stránkach. Hrad stojí na hornej Nitre nad dedinkou Uhrovské Podhradie, vedie k nemu síce krátka (cca 30min) no poriadne strmá cesta. Keď máte na pleciach cca sedem kíl fotovýbavy, v teplom letnom počasí sa riadne zapotíte. Hrad ma príjemne prekvapil. Partia nadšencov pri jeho rekonštrukcii už urobila poriadny kus roboty a robí ďalej. Že robia svoju prácu dobre, dokazuje aj ocenenie pri udeľovaní tohtoročných cien za architektúru CE ZA AR. Ďalším príjemným prekvapením boli výtvarné inštalácie v sprístupnených hradných interiéroch. Naozaj palec hore.
Časť ôsma - Ružínsky viadukt
Opäť sme na východe Slovenska. Priehrada Ružín na rieke Hornád. A nad priehradou železničný viadukt na trati Margecany - Kysak. Viadukt sa so mnou trochu pohrával. Samozrejme som chcel fotku aj z prechádzajúcim vlakom. Rozložil som výbavu, urobil pár záberov, vyladil kompozíciu a čakal na vlak. Keďže som mal v ten deň v pláne viacero lokalít, nemohol som čakať večne a tak asi po pol hodine som to vzdal a pobalil foťák so statívom, vyliezol som od brehu späť na cestu a v tom sa ozvalo trúbenie vlaku a súprava prehrmela ponad priehradu. Trochu som zahromžil, no mal som v pláne ešte fotky aj s druhej strany viaduktu, tak som sadol do auta, previezol sa cca 500 metrov a zastavil na miestečku, ktoré si tu na parkovanie evidentne rokmi vytvorili rybári. Ruksak na plece, statív do ruky a vykročil som opäť k brehu. Samozrejme práve v tej chvíli sa ozvalo opäť trúbenie a vlak prehrmel ponad vodu. To už som zahrešil trošku šťavnatejšie. Ale nakoniec sa pošťastilo a dočkal som sa i keď popred foťák mi prebehla iba malá dvojvagónová lokálka. Ale za tie roky som sa už dávno naučil, že nikdy nedostanete 100% toho, čo by ste chceli, ani zďaleka... Ak vám osud dopraje aspoň polovicu, je to super.
Časť deviata - kostol sv. Martina, Martinček
Tak a sme na mojom obľúbenom Liptove. Toto krásne miesto mám v hľadáčiku už od roku 2018. No ako som písal v predošlej časti, zďaleka nie vždy sa plány plnia. Aj tento rok to bolo LTT. Malo byť pomerne oblačné počasie, ale s pozitívnym výhľadom, s pribúdajúcim časom sa mala oblačnosť zmenšovať. Ideálna kombinácia pre IR fotku. Veľa oblakov a slnko zároveň dáva obrázkom jednu pridanú hodnotu navyše. Ako vidno na zábere, od tohto ideálu to bolo poriadne ďaleko. Napriek predpovedi bolo stále zamračené ťažkými mrakmi, v blízkom oklí dokonca pršalo. Ale moja neochvejná viera vo vedecké poznatky (moderná predpoveď počasia) však bola silnejšia. Po asi pol hodine čakania sa v oblakoch konečne objavila trhlina na tom správnom mieste.
Zaujímavosťou tohto kopčeka sú tie drevené striešky v bezprostrednom okolí kostola. Možno ich skôr poznáte z Liptovskej Tepličky, kde ich je do dnes zachovaných a využívaných oveľa viac. Ide o pivničky - jamy vyhĺbené do zeme, slúžiace na uskladnenie úrody, hlavne zamiakov.
Časť desiata - ľudová zvonička, Stožok
Skutočne malebné miesto. Dedinka Stožok leží južne od Detvy. Krásny kraj. Zastavil som sa tu na jar, cestou na Hriňovské lazy. Tento rok som si konečne našiel priestor na slávne hriňovské divé čerešne. Ale ako už mám vo zvyku, prebehnúť 200km bez zastávky, by bol hrozne premrhaný čas. A tak som samozrejme naplánoval po ceste dve lokality. Jednou bol hrad Dobrá Niva z prvej časti a práve zvonička nad dedinkou Stožok. To miesto má úžasný genius loci. Je krásne zrekonštruovaná a stojí na veľmi fotogenickom mieste na okraji lúky. Aj v jej okolí kvitlo množstvo čerešní. Určite som tu nebol posledný krát, veľkou výzvou bude napríklad nočná fotografia a startrails...
Časť jedenásta - železničný most
Tento fotogenický most som objavil až vlani napriek tomu, že sa nachádza za mestom, kde žijem. Železnica totiž premosťuje potok mimo obec v poli, v podstate nebol dôvod chodiť týmto smerom. Až do vlani. Zmenil som prácu a chcel som dochádzať do zamestnania na bicykli. Tak som sadol na bajk a vydal sa zmapovať možné trasy. No a v jednom prípade sa mi do cesty postavil tento most. V podstate okamžite som sa tam vrátil aj s fotoaprátom. Našiel som aj cyklotrasu do práce, no nakoniec vedie inou trasou i keď ide cez alebo popod 9 iných mostov.
Časť dvanásta - Bratislavský hrad
Ak to dobre rátam, tak infračervenej fotogtrafii sa venujem už šiesty rok, a túto sezónu som si uvedomil, že z Bratislavy nemám ešte ani fotku. Na fotenie nášho hlavného mesta jeden deň (ani dva, ani tri) zďaleka nestačí, ale niekde začať treba. A kde inde ak nie s fotením jednej z najznámejších dominánt. Už sa budem opakovať, ale ako vždy mal som pripravený fotoplán na celý deň. K hradu som sa dostal až neskôr popoludní a bolo to naozaj na poslednú chvíľu. Zaparkoval som na mojom obľúbenom mieste pod starým mostom na petržalskej strane. Spoza Kamzíka sa už hodnú chvíľu sťahovali mraky, ale nevyzeralo to nejako dramaticky, no v jednom okamihu to nabralo rýchly spád a ťažké dažďové mraky sa začali sťahovať nad mesto. Panorámu s hradom a Dómom sv. Martina, ktorú ponúka starý most mám veľmi rád a aj napriek tomu, že hrad som už mal z viacerých miest odfotený, o túto kompozíciu som nechcel prísť. Nakoniec sa z toho stal súboj s časom a počasím, no nanapokon som veľmi rád, lebo sťahujúce sa mraky vytvorili nádherné svetelné podmienky. Osobne radím túto fotku medzi moje najkrajšie IR zábery.
Toľko teda príbeh tohtoročného kalendára. Ako som písal v úvode, ak sa vám zapáčil, napíšte mi do konca októbra na mail: peto.lacina@gmail.com.
Ak vás oslovila infračervená fotografia, viac mojich fotiek nájdete na mojom instagrame, alebo v IRgalérii, kde si môžte objednať kvalitné fotoobrazy.
