Takže 11.12. som išla so sklopenými ušami na príjem, zmierená s tým, že som geneticky slon a budem to dieťa nosiť ešte aspoň rok. Moje telo mi nijak nedávalo najavo, že by to mohlo byť inak. Mala som si ísť poležať na čakačku. Neviem či to dlhé čakanie na výťah v Ružinove alebo čo, ale proste niečo spôsobilo, že lekár ma poslal rovno na pôrodnú sálu s tým že: "Žena pre boha, však vy rodíte, kontrakcie každých päť minút, to necítite?!" No necítila som. S úsmevom som sa teda presunula o poschodie nižšie, s odhodlaním že to idem dať zo seba von. A ak sú toto kontrakcie, tak si berem aj krížovky lebo sa asi budem v prvých hodinách nudiť. Pôrodov bolo v ten deň dosť a keď som už večer nevidela od hladu, dovolili mi ísť sa najesť s tým, že budeme rodiť až ráno. Ja som stále nič necítila, nič ma nebolelo.
12.12., 09:00 ranná vizita
Lekár skonštatoval že ideme rodiť (ha ha ha, to som už počula deň predtým). Ešte dodal, že do druhej je malý von.
09:30
Volám manželovi nech je v strehu, vraj teda idem rodiť a pekne sa vo mne pohrabali...Že do večera má čas, proste pohodička, mne nič nie je...
10:30
Volám manželovi nech sa balí, plačem, kontrakcie každé dve minúty...Celkom nečakaný nástup teda, ale zatiaľ sa to dá prežiť.
11:00
Prosím sestričku nech zavolá anesteziológa, pýtam si zaplatenú happydurálku. Dostávam odpoveď, že to hádam ešte nie. Prosím, doprosujem sa, pri tom hopsám o dušu na fitlopte. Mám pekne dýchať. Ľahko sa hovorí, ťažšie realizuje ale dostávam sa do filmového rytmu hu hu háá, točí sa mi z toho hlava...
12:00
Berú ma na sálu, volajú lekárovi, že sa nám to nejak rozbehlo, nech dojde na mňa pozrieť. Medzi 30 sekundovými kontrakciami si zase pýtam anesteziológa, nech mi to už pre boha dojde pichnúť.
12:10
Lekár je na obede, odkazuje že príde hneď. Paráda, hu hu háááá....
13:15
Boh existuje!!! Zobral na seba podobu mladej anesteziologičky. Happydurál pripravený, Lagová má však časté kontrakcie a je málo času na napichnutie chrbta. Lekárka pripravená s ihlou v ruke, ja hu hu háá... Ženská je profík, vystriehla pár sekúnd, kedy som sa nekrútila ako ryba na suchu...
13:30
Prichádza lekár, happydurál pichnutý, žiadna zmena. Čakám, kedy ten zázrak zaberie. Vraj mám čakať desať až pätnásť minút...
13:30:51
Už snáď celú večnosť čakám kým to zaberie a NIČ...
13:32
Stále nič.
13:35
To snáď nikdy nezaberie...
13:45
Doktor vyhlásil že ideme na to, s eleganciou mi roztiahol a uviazal nohy, s úsmevom a kľudom angličana vydal pokyny. Ešte dokonca žartujeme o tetách rodiacich vo vedľajších boxoch... Manžel je pri mne, všetko mi opakuje, vnímam hlavne jeho hlas. Hlavu mi tlačí do predu, ja tlačím ako o dušu...Happydurál ma nemá rád. Nezabral.
14:05
Mladý muž je vonku :) Hneď mi ho ukazujú, chytám ho za mľandravé nôžky. Vrieska ako o život. 3640 gramov, 52 centimetrov. Najkrajší zážitok môjho života. Vyhlasujem, že môžem ísť rodiť znovu aj hneď. (A vyhlasujem to aj dnes, 3 týždne po pôrode). Fakt väčšiu eufóriu som nikdy nezažila. Milujem ho od prvého momentu. Je môj, len môj (ok aj manželov ale HLAVNE môj :) ).
Dalo by sa o tom popísať ešte strašne veľa, ale načo. Prajem všetkým ženám aby prežili tak nádherný pôrod ako ja, aby sa toho nebáli. Mylím, že som si až príliš máličko vytrpela pre takýto nádherný výsledok:
