Stella Langová
Politika Vakcína ako politický nástroj. Ale len vtedy, keď sa to hodí
Takmer sme videli pád vlády, napokon to skončilo ťarbavým tančekom a zámenou manželiek, hoci sľúbené bolo tango na najvyššej úrovni.
Som utajený vesmír ;) Zoznam autorových rubrík: akože poézia, vykričím sa, stalo sa, just photo, Poradňa, Súkromné, Nezaradené
Takmer sme videli pád vlády, napokon to skončilo ťarbavým tančekom a zámenou manželiek, hoci sľúbené bolo tango na najvyššej úrovni.
Tiež sa vám občas stane, že máte v hlave chaos? Máte pocit že chcete jedno a deje sa druhé...Alebo dokonca tretie...desiate...
Aj vám chodia reklamy? Listy? SMSky? Aby ste si aktivovali ZSE online účet, aká je to super vec, ako nám to online všetko bude šlapať.
Materská škola. Čo sa mi pri tom v minulosti vybavovalo? Detská radosť, kolektív, básničky, hry, koža na horúcom mlieku, pozeranie do stropu počas obedného spánku. Zväčša krásne spomienky. Kto by bol povedal, že slovo škôlka sa počas posledných troch rokov stane mojou nočnou morou.
Nedá mi. Základná škola, 21.storočie, hlavné mesto SR, krajina EU. Dieťa ráno plače. Bojí sa ísť do školy, pretože ho ráno prehnalo...
Bola jedna dáma. Nemala ľahký život, jedno z detí jej umrelo, jedno bolo zaostalé. S tým zaostalým žila celý život. Manžel umrel mladý, a tak si bačovali vo dvojici. Ďalšie dve deti ich často navštevovali. Všetko bolo v poriadku. Napriek tomu, že dáma bola uväznená doma, keďže sa starala o postihnutú dcéru, bola veľmi sčítaná. Tak sčítaného človeka len tak netretnete, nebola téma, ktorú by s vami s radosťou neprebrala. A nebola to hocijaká debata, bola to debata na úrovni.
Človek sa zapojí do súťaže. Niekde hlboko v útrobách svojho egoistického vnútra dúfa, že vyhrá. Však preto sa aj zapojil. Ale zas nie je hamižný, dopraje aj iným (to čo nechce on). A tak chrumkám a dúfam že vyhrám. Lebo súťaž Chrumkaj a vyhraj. No nezapoj sa, keď to má taký radostný názov...
Bola som na koncerte. Fakt úžasný zážitok z kapely, fakt zlý z organizácie. Asi som stará a ufrflaná, ale niektoré veci ma naozaj zarazili.
Dnes je výnimočný deň. Nie preto, že je 12.12.2012. Ale preto, lebo je 12.12. Je jedno, aký rok bude, navždy je to "náš" deň. Dnes sú to presne 3 roky...
Keď vidím upútavku na Modré z neba, je mi zle. Markízu nejak extrémne nepozerám, u nás teraz fičí JimJam, prípadne Pat a Mat a iné detské vypalováky.
Keďže prvý pôrod bol pre mňa veľkým zážitkom, na tento druhý som sa veľmi tešila. Vzhľadom na to, že som ale vedela, do čoho idem, už som sa na rozdiel od prvého aj celkom bála. Tentokrát u mňa dostala zelenú pôrodnica Banská Štiavnica. Nejak som netúžila ležať pri pôrode na chrbte s vyviazanými nohami ako kura na pekáči (kde pôrodný stôl vyzeral ako stôl u veterinára a pri pohybe vydával divné plechové zvuky), a tak ma oslovili pekné fotky pôrodnej sály v Štiavnici.
Pamätáte si ju? Sieťovaná taška - sieťka. Každý mal možnosť vidieť, čo si z obchodu nesiete domov a ona ochotne roztvárala svoje oká, aby cez každé koketne vystrčila časť zakúpeného tovaru.
Môj zlatý syn objavil na poličke porcelánového anjelika. Bol tam od Vianoc, smutne kukal a čakal na svoju tohtoročnú šancu, ktorá vďaka rýchlo rastúcemu synovi prišla trošku skôr. Okamžite si ho obľúbil a zaradil ho ako kamoša k igráčkovi, keďže sú vzrastom rovnakí.
Dnes mi zvoní telefón. Neznáme číslo. Ani sa mi veľmi dvíhať nechce, ale bobák spinká a tak so záujmom dvíham... „Haló?" „Marketingový prieskum trhu. Potrebovali by sme hovoriť s mužom vo veku od 20 do 30 rokov, alebo ženou vo veku od 18 do 60 rokov."
Nemusíte sa aspoň trepať na poštu. Poslala som zásielku. Doporučene, druhou triedou. 30.06.2011. Keďže mi pani napísala, že to do dnes nemá a na pošte jej povedali že sa mám o tom informovať ja ako odosielateľ, s nechuťou mne vlastnou sa predsmrtným krokom poberám tam, kde ma furt napália. Cestou si rozoberám v hlave stratégiu rozhovoru, som odhodlaná nehrešiť, nedať sa vytočiť, byť milá, chápavá, ústretová.
Vedela som, že to raz príde, že sa to môže stať aj mne. Že tak skoro, som netušila. Vedela som to hneď, ako som zbadala ten jeho pohľad.
Tiež som podľahla tomuto trendu. Najskôr som len nesmelo očumovala, potom očumovala smelo, potom priam prahla po kupóne a nakoniec neodolala, klikla, kúpila a tešila sa z výhodného nákupu.
Už to prišlo. Tlačia sa mi ďalšie zuby. Radosť neskutočná. Cez deň visím mame na nohe a snažím sa jej celou silou stiahnuť nohavice. Neviem, či by to pomohlo, ale je to zábava. Keď k tomu poriadne revem, mama nevie, čo od radosti skôr. Som celkom silný, keď sa jej zavesím na obe nohy, nevie sa ani pohnúť. Niečo si pri tom frfle pomedzi zuby a vypadá divne. Akoby jej na chvíľu zrástlo obočie. Potom hodím psie oči, a mama sa zľutuje a vezme ma na ruky. Obočie sa vráti na svoje miesto. Skúsim si to aj ja. Zazerám na mamu ako veľkáč. Tá sa rehoce, nevie oceniť môj talent. Smiech ju okamžite prejde, keď ma opäť položí na zem a snaží sa niečo robiť. Takto robím mame radosť už celé dva týždne. Začína vyzerať ako Derrick...
Všetky brožúrky čo som dostala v pôrodnici a všetky knihy čo mám, osahujú "manuál" na dieťa len pre prvý rok. Po roku by som zrejme preto mala byť už pokročilá mama, ktorú len tak nič nezaskočí. A zaskočilo. Moje dieťa ochorelo.
Stojí v rade. Čaká. Zdá sa, že má konkrétny cieľ, k inému okienku nechce ísť. Odfarbené vlasy, zdravá soláriová pleť. Tepláky so zlatým nápisom na pozadí- žiaľ tento font písma neviem prečítať. Chlpaté yetyboty na nohách, krátka lesklá bundička, karé trčí von a ochadzuje sa. Proste cica.