Cez deň ma občas vie odpútať knihou, hračkami, telkou. Darmo, som ešte len dieťa, nechám sa oblbnúť. Ale v noci... V noci som pánom JA! Keď príde večer a s ním tatík, vyžadujem si pozornosť. Keď sa náhodou spolu bavia a mňa si nevšímajú, šmarím sa o zem a hlavu si tlčiem o čokoľvek, čo je po ruke. Skriňa, radiator, botník. Keď nie je nič v dohľade, postačí aj zem. Potom sa chytím za boľavé miesto a spustím neskutočný krik. To vždy zaberie. Mama je v pozore do dvoch sekúnd a ja som v tom momente v bezpečí jej rúk. Následne sa na ňu nasosnem. No a čo že má tričko, keď budem dostatočne dôsledný, za chvíľu ho ajtak vyhrnie. Milý denníček, som ceckoš a som na to hrdý!
Takto držím fotrovcov v strehu celý večer. Samozrejme pomedzi to mrnčím, lebo tie blbé zuby ma svrbia, bolia, tlačia, pichajú. Pred spaním sa mama občas zníži k tomu, aby mi dala homeopatiká. Sprisahanecky žmurká na fotra a hovorí, že po tomto iste budem spať. Sú fajn sladké, ale to je asi tak všetko. Samozrejme ich nezhltnem len tak, predchádza tomu polhodinový boj. Potom sa vzdám, aby som mame spravil radosť.
Následne ma nejakým zázrakom uspia. Vždy si len pamätám že sa nasosnem a potom tma. Ani obraz, ani zvuk. Keď sa preberiem, už som v postielke, všade je tma, tatko chrápe, mama asi práve zaspala. Postavím sa v postielke. Začínam sa takto sám nudiť. Prstom si zavŕtam hlboko do krku, statočne ma natiahne. Mama sa pomrví, je otočena chrbtom. V zápätí stuhne, dúfa, že to len zle počula a snaží sa znovu zaspať. To je moja príležitosť. Začnem jačať ako o život.
Keď chcem nabrať dych na ďalší hlasný výkon zistím, že som už medzi fotrovcami. Darmo, pekne som ju vytrénoval, som hviezda. V ústach sa objaví zase to svrbenie a bolesť. Pridám zvuk. Fotrík je už tiež hore. Aj sused, suseda, vedľajší barák, celá Petržka.
Striedavo putujem z rúk do rúk, všetko o ničom. Stále jačím. Mama sa blíži s niečím v ruke. Gél na ďasná. Spása. Pekne vytlačí kúsok na prst, priblíži sa ním k ústam. Zatnem pery ako najviac viem, však hádam mi nechce ocapávať tie boľavé ďasná. Snaží sa tam dostať všetkými možnými spôsobmi. Začnem trieskať rukami a kopať. Prvá facka ju neodradila, piata už hej. Tatko mi chytá ruky, ale na nohy mu neostávajú chápadlá, takže mamu odkopnem jak futbalku. Tato si ma teda posadí na kolená a zrazu starý známy útok od chrbta. Prst v mojich ústach. Posledný úder, zahryznem sa ako pes. Počujem zakvílenie a nadávky. Tatko sa mi snaží dohovoriť, ja stisnem ešte viac. Mama sa krúti a vyslobodí si prst. Amputácia nebola úspešná, chirurg zo mňa nebude.
Potom revem ešte asi tak hodinu, kým ma to neodrovná. Keď sa preberiem, stále som medzi rodičmi, mama divne prehodená cez postel. Tak spustím znovu. Mama je hneď vzpriamená a všetko si pre veľký úspech zopakujeme.
Ráno dám budíček zavčasu, nebudem predsa len tak polihovať. Mama volá starkej. Hovorí niečo o blázinci, vyšklbaných vlasoch, a že vraj by sa moje zuby mali volať UŠNÉ a nie očné. Lebo vraj ju už z toho bolia uši a celá hlava. Čo mám potom ja povedať...No nič, škoda rečí, pekný deň pred nami, idem sa zavesiť mame na nohy...
