Vedela som, že to raz prísť musí. Ráno som sa vybrala do obchodu a keď som sa vrátila, manžel zahlásil, že Leon má teplotu. OK, čože je to teplota, uškrnula som sa okolo celej hlavy- však zuby idú, néé? Sprisahanecky som žmurkla na „nevzdelaného" manžela. Chytila som dieťa, že si ho vystískam a ostala som zarazená. Vyhrievalo ako radiator na päťke. Íha, nooo, zdá sa že sa potýkame s prvým problémom. Ruka ako prvotný „skúšač" teploty nevyhovuje. Chce to teplomer. Skúšam to ako s dospelákom, pod pazuchou. Ani nápad. No dobre. Uh...tak ho teda povyzliekam, dávam dole plienku. Fakt mu to tam mám strčiť? Nebude sa cítíť, ehm, zneuctený? A ako hlboko? Do frasa, to fakt inak nejde? Hu, hu, hááá...Pozerám na synov zadok, kakaová dierka na mňa nesúhlasne zažmurká. Nič sa nedá robiť, inak to nepôjde. Po pár sekundách teplomer pípa. 39,4...Do frasa...
Ešte v ten deň nacválame k lekárke, tá zhodnotí že je ok, len hrdlo trochu chytené. Antibiotiká našťastie nepotrebujeme, teplotu zrážať. Domov si teda odvážam takmer zdravé, len trošku hicujúce dieťa. V noci nám teplota kulminuje, 40... Malý vzdychá, kňučí ako šteniatko. Ja revem ako dieťa keď mu zoberú obľúbenú hračku.
Druhý deň sa teplota zmierni, tretí už nie je. Hurá, oslavujem, titulujem sa za matku roka, som hviezda, zvládla som to. Do mojich osláv vtrhne kašel. Čo to, čo to? Leona priam nadrapuje. Výborne, ďalšia novinka pred nami. Lekárka konštatuje, že je ok, treba dávať sirupy. No, to je malina, to zvládnem. Hneď po príchode domov si chystám sladký sirup a idem ho podať svojmu buchtíkovi. Ten mi lyžičku šmahom ruky vyrazí na zem. Koberec si v momente pochutí na dosiaľ nepoznanom súste a na znak vďaky zanecháva na mieste dopadu fľak. Ostane mi teplo. Pre veľký úspech sa situácia opakuje ešte niekoľko krát s menšími obmenami. Zo sirupu sa striedavo stáva pleťová maska, vlasový balzam, nosová emulzia, očné a ušné kvapky, maliarska farba na stenu, saponát na podlahy...
Hľadám pomoc na internete. Doporučenie je jasné, posadiť ho pred seba, zacvaknúť nohami, jeho chrbátikom oprieť o môj pupek a streknúť dávkovačom (od istého prípravku na zníženie teploty) smerom k lícu. Prvý pokus bol trochu krkolomný, vyzerá to u mňa na monokel. Ale je to tam. Fuh...Dávam si dole mikinu a idem pre druhý sirup. Malý sa hrá v detskej. Zahájim útok od chrbta. Tentokrát to vyšlo, aj druhý sirup je na správnom mieste, hurá. Dieťa sa divne zatvári a ja vidím, že môj úspech budem čoskoro oplakávať. „Hapčččččččííííííííííííííííííííííííííííííí!!!" Komoda je celá zalepená drobnými sladkými bodkami. Leon sa zarehoce a odcupitá preč.
Je mi do plaču. Zoberem handru a utieram kvapky. A rozmýšľam. Ako je možné, že to tie ženy zvládajú? Kde robím chybu? Prečo som taká nemožná? Prečo do neho už niekoľko dní neviem dostať ani jedlo a ani sirupy? Len cici, cici...Prečo ja mám doma takého „ďábla"...Stále sa jeduje, plače, visí mi na nohách. Smrkám, utieram slzy. Som neschopnááááá! Dieťa vo vedľajšej izbe zastalo pri telke a zhodou okolností tam na niečo súhlasne prikyvuje hlavou. Super. Aj on si to o mne myslí... Potom sa zasekne, otočí sa a cupitá ku mne. Objíme ma, skloní hlavu a zafučí mi do ucha. „Ajíííí!" To je akože haji, pýta sa spinkať. Idem s ním do izby, ľahne si vedľa mňa, chytí ma za ruku, "nasosne sa" a pomaly zaspáva. Moje malé bubadlo, môj poklad. Som šťastná, že ho mám, ďakujem aj tým hore aj tým dole (netuším odkiaľ mi ho poslali, niekedy nevylučujem že zo samotných pekiel ), že ho mám práve ja. Teda MY. Pohladkám ho po hlavičke, on ma pohladká po ruke. Ľúbim ťa ty moja malá zloba. Dúfam, že mi pripravíš ešte zopár skúšok a za pár rokov zo mňa vykrešeš aspoň priemernú mamu. Sľubujem, že sa budem snažiť...
Rozkašle sa, až sa prebudí a začne strašne plakať...Lesson 2 - uspite choré dieťa...
