To, že Jarka zbožňujem vie každý, kto ma pozná. Ale že to na mňa zapôsobí až takto, to som fakt nečakala. Jeho piesne ako Pochod marodů a Haleluja poznám ešte z detstva, keď si to moji rodičia púšťali na chate zo starého kazeťáku a tancovali pri krbe. Teda vlastne krb ešte nebol, bolo len vyhradené miesto, kde ten krb raz bude. A vlastne ani chata nebola, bola to len taká hrubá, zatiaľ jednoposchodová miestnosť. Ani dvere poriadne to nemalo. Namiesto dverí krivo prepílený bukasový masív s petlicou a visacím zámkom. Domáce diskotéky opakujúce sa každú sobotu. Na toto všetko som si spomenula, keď začal hrať. Písať o tom, že koncert bol fakt skvelý, je naozaj zbytočné. Pochopí len ten, kto to zažil...
Keďže nemáme auto, museli sme sa po koncerte niekde ubytovať. Na internete sme našli jedinú možnosť ubytovania, a to Hotel Hydrostav. Už názov ma celkom pobavil, ale to najlepšie prišlo až priamo tam. Ľudia, tam zastal život snáď v roku 1975. Ja som z toho uveličená, ale neodporúčam nikomu, kto si potrpí na čistote a hygiene. Kľúč od izby nalomený, koberce vydraté, kľučka na záchode len z vnútornej strany, na kúpelni síce bola, ale chýbal zámok ako taký. Kachličky by tiež vedeli porozprávať, čo všetko už zažili. Dlhonohé hajzlové pavúky si označovali teriotórium telami mŕtvych mušiek. Skriňa v náhodných intervaloch vŕzgala. Postelné prádlo malo viac dier ako látky, gombíky už dávno dali papa.
Čo bolo na tej izbe skvelé, bol vysoký strop a tak sa schodami dalo vybehnúť na „horné poschodie“, kde boli ďalšie dve postele, kresielka a ďalšia skriňa. Izba ako stvorená na táborenie. Balkónové dvere sa nedali poriadne zavrieť, okno zas otvoriť. Areál krásne pokosený, jemne zdemolované miesto na opekačky, náznaky detských preliezok, dve funkčné hojdačky... Niečo ohradené, zrejme pieskovisko. A plno poľských táborujúcich detí.
Dve bechorovky, a už som sa začínala tešiť na večeru. Jedáleň je skvostom totalitných stavieb, to sa musí uznať. Perfektné stropy, drevené obloženie, retro lampy, aké sa teraz v IKEA predávajú za ťažké peniaze. Večera spoločná. Ja, priateľ a poľské deti. Výborná je slabé slovo. Mäsko mäkké, na tanieriku pekne uložená kôpka ryže, hranolky, dokonca obloha. A samozrejme kyslá uhorka. Nech je pocit totality umocnený. A čaj. Studený, s kovovou príchuťou. Viem si predstaviť ako ho navarili do veľkého hliníkového hrnca, a potom ho naberali do bielych pohárov presne po „rysku“, ktorú si čierny čaj vyrobil počas tých rokov sám. Citrodeko nemohlo chýbať. Poviem Vám, najedla som sa tam s neskutočnou chuťou.
Na vstupných dverách „hotela“ je tabuľka: Nočný kľud, 22:00- 06:00, v tomto čase sa areál uzatvára. „Recepčný“ bol strašne zlatý, keď prídeme neskôr máme zazvoniť a on nás pustí...
Mám problémy so zaspávaním. Tu som zaspala okamžite a ani si nepamätám, kedy som sa tak dobre vyspala. Totálny kľud, skvelý vzduch a Jan Becher spôsobili, že som spala ako v bavlnke. To, že vďaka imaginárnym gombíkom sa mi paplón do rána exhibicionisticky vyzlečie, som viac menej čakala.
Raňajky sa podávajú presne o ôsmej. Ak zaspíte, máte smolu. Ja som si pre istotu nastavila budík. V duchu som hádala, aké budú raňajky. Párok? Vajíčko na tvrdo? „Bé“ je správne. A k tomu syr, šunka, dva mesiačiky paradajky, paprika, uhorka. A samozrejme jahodový džem. A zase čaj. Dostali sme celý čajník. Chlieb skvelý, nechápem že v nedeľu a čestvý. Čašník príjemný, milý starší pán.
Po raňajkách sme sa zbalili a pobrali sa pešo do Častej na autobus. Je to choré, ale dúfam, že sa tam ešte niekedy vrátim. Medzi tie špinavé steny, vyblednuté obrazy, popísané schody, retro koberce, retro lampy, obité taniere, hliníkové čaje...
