Záchrana prišla nečakane. Útek do Popradu mi pripadal ako tá najlepšia životná správa. Tešila som sa hlavne na návštevu Štrbského plesa. Totiž pred dvanástimi rokmi som tam bola na liečení (pre vysvetlenie-dôvodom bola moja alergia ;) ) a tak som bola neskutočne zvedavá, ako to tam vypadá. Už v električke ma prepadla taká tá nostalgia a začala som cítiť, ako vo mne ožíva predčasná babička. Predsa len, ubehlo už dvanásť rokov. Teda presne polovica z môjho doterajšieho života.
Prvý šok prišiel celkom rýchlo. Tatry som si pamätala ako jeden obrovský kopcovitý les plný medveďov. Na moje prekvapenie zmizli nielen medvede, ale aj ten les. Uprostred popraviska stromov trčali „lesné" chatky. Nemám rada také tie sentimentálne gestá, ale mala som čo robiť, aby som sa nerozrevala.
Štrbské pleso však nie je tak kruto postihnuté touto veternou kalamitou, a tak keď som sa vypratala z električky, prestala som sa tým zaoberať (zíde z očí, zíde z mysle) a ponáhľala som sa k jazeru. „Môj" liečebný dom Hviezdoslav je v totálnej rekonštrukcii. Vraj z neho bude päťhviezdičkový hotel. Miesto, kde som „odmedvedila" svoj prvý slaďák (áno priatelia, ja som sa v dvanástich dopracovala k prvému slaďáku :D ), je totálne rozbúrané. Škoda, nemohla som naplno povoliť uzdu svojim spomienkam (aspoň nebude tento článok vražedne dlhý). Jazero bolo zamrznuté. Všade snehu po kolená. Keď to tu teraz píšem, ani sa mi nechce veriť, že to bolo minulý týždeň. Liečebný dom Helios, kam som chodila do školy, som skoro vďaka snehu ani nenašla. Je tiež dosť zdemolovaný a zjavne už nevyužívaný. Boli tam síce známky pokusov o (pravdepodobne) prerábku komplexu, ale zdá sa, že to zaspalo spolu s medveďmi. Tiež škoda, síce na pohľad nie veľmi vábna budova skrývala obrovské priestory s kinom, bazénom a inými príjemnými záležitosťami (keď nerátam tú školu samozrejme ;) ). Vyradiť niečo také obrovské z prevádzky si vyžaduje neuveriteľnú odvahu. Takže aj moja ďalšia spomienka ostala pochovaná. Nevadí, zachránia ma skokanské mostíky a stánok s tou najúžasnejšou varenou čokoládou, akú som kedy jedla (lebo bola tak hustá, že piť sa nedala). Mostíky mi nik nezbúral. Stále sú tam, aj keď v dezolátnom stave. Minimálne ten veľký. Na tom malom sa za mojich „alergických" čias ešte skákalo. Vraj už teraz sa nevyužíva ani ten. Vlastne skákalo sa aj na tom veľkom, ale opačným smerom- bungee. Aj to je už minulosť. Varenú čokoládu som hľadala márne. Zobral si ju zrejme majiteľ aj so stánkom a terasou, ktorú som si pamätala.
Nuž, pokus o moju predčasnú starobu, ktorú som si mala uvedomiť pod návalom spomienok, sa nepodaril. Teda nepodaril...Podaril sa...Uvedomila som si, že tých dvanásť rokov od vtedy ako som tam bola, ubehlo neuveritelne rýchlo v porovnaní s tými prvými dvanástimi, keď som prichádzala na liečenie ako „veľká" šiestačka. A vraj to bude už len horšie... A tak teda idem do lekárne, kúpiť si krém na očné vrásky. Nikdy totiž neviete, kde to udrie ako prvé. Tentokrát to bola duša. Zajtra to môžu byť tie vrásky...
