Včera som si mimoriadne privstala, nech sa raz konečne zapíšem medzi prvými, lebo čím dlhšie sedím v čakárni, tým viac ma chytá depresia. Bohužiaľ sa neviem ovládať a rovnako ako ostatní, relatívne zdraví (zatial len musia byť pod kontrolou-lebo čo ak...) pacienti, sa nedokážem pozerať inam, ako na tých, ktorí sú tam na plný úväzok. Viem, že je to blbé, ale proste sa neviem ovládnuť. Mimochodom, aj napriek mojej snahe sa zapisujem ako tridsiata druhá. Druhá pod čiarou. Pod tou prekliatou čiarou, kde sa môžem a nemusím dočkať vyšetrenia.
Rozhodla som sa čakať, nikdy sa nestalo, že by doktorka pacienta poslala preč. A ako som už napísala, začínam so scanovaním okolia. Prvé sú v rane spolučakateľky. Stojím, pretože sa moja chudá riť už nikam nevmestí. Ono by sa aj vmestila, ale manžel jednej pacientky sa uvelebil na mnou vyhliadnutom mieste a začína zabávať okolie lacnými vtipmi. (Bože na ktorého elementa sem chodia tí muži? Toto je ženská ambulancia, miesta sú pre ženy...začínam sa samonasrávať...) Prebehnem očami všetkých a pod hrubou čiarou rýchlo rátam priemerný vek. Tetušám to utešene ťahám k zemi na priemer približne 40 rokov.
Začínajú sa bežné debaty typu kto čo kedy dostal, ako sa z toho liečil, kto z rodiny kedy a hlavne na čo zomrel. Postupom času prichádzajú na rad tie najtragickejšie príbehy a ja si už v hlave pripravujem závet. Neexistuje, aby mňa toto obišlo, keď všetky tieto dámy sa s niečím takým v rodine stretli. U nás v rodine som prvá ja-aleluja, patrí mi nemilé prvenstvo. Keď už od strachu nevnímam, začne do mňa šťuchať jedna tetka a ponúka mi, nech si ohmatám jej nádor. Ďakujem, neprosím. Mám predsa svoj (pokus o vtip).
Asi po dvoch hodinách už nevládzem stáť (áno, som padavka :)) a idem o pár metrov ďalej od debatujúcej skupinky. Vytasím vopred pripravené noviny a časáky. Do ambulancie vchádza číslo dvanásť. Fajn, ešte dvadsať tetúš predo mnou. Kľudne som si mohla vziať na čítanie aj Annu Kareninu a ku koncu by som už z nudy uštrikovala aj zo päť svetrov. Na moju veľkú smolu, chodba začína ožívať. Prichádza prvý pacient „na plný úväzok". Uff, je starý. Mám výhodu, ja som mladá (podvedome sa utešujem). Noviny ktoré si nesie, padajú na zem. Nevšíma si to a ide ďalej. Vstávam, utekám za ním s novinami. Pokus o úsmev, pohľad do vodnatých očí, stisk studených rúk, poďakovanie...DEPKAAAAaaaaaa... Ako skúška nervov prichádza ďalšia pacientka so šatkou na hlave. Koľko môže mať rokov? Sedemnásť? Hmm, strácam silu vymýšľat si, prečo by to malo obísť práve mňa. A takto pomaly sa popred mňa popresúvajú všetky vekové skupiny, všetky sociálne vrstvy, bieli, rómovia...
Ani neviem ako, sedím tam už päť hodín. Do ambulancie vbehlo číslo sedem, ktoré sa vrátilo z iného vyšetrenia. Fajn, ešte šest žien a potom ja. Rutinná kontrola sa mení na strašný stres. Dvere sa otvárajú, doktorka oznamuje polhodinovú pauzu. Obed. V snahe zaplátať moju veľkú hladnú žalúdočnú dieru letím do bufetu. Pôvodne som mala v úmysle dať si niečo plnohodnotné, ale keď sa pozrem na rad županov, volím len horalku a utekám späť.
Po šesť a pol hodine na onkológii sa dvere ambulancie otvárajú pre mňa. Roztrasenou rukou podávam priepustku, vyzliekam sa, nechávam sa ošahávať párom rúk, šaliem strachom, čo mi nájdu. Pozerám sa doktorke do očí, tá ma ťahá na ultrazvuk. Koniec sveta. Hľadáme voľný stroj. Na celej onkológii ich je celá kopa, ale zrovna teraz ani jeden voľný. Po polhodine už ležím ako pod gilotínou. Po tele sa mi kĺže taká tá záležitosť z ultrazvuku. Doktorka zrazu zvážnie a pýta sa ma: „S tým srdcom ste už boli u lekára?( Srdcom? Akým srdcom pre BOHA?!!! ) Bije Vám ako o život." Aha, to je len strach, to je O.K. Koniec, doktorka ma utešuje, že nič sa nezmenilo, všetko v relatívnom normále (pretože úplne normálne to nebude nikdy, pokiaľ sem musím chodiť). Kontrola o osem mesiacov.
Doktorka je skvelá žena, perfektne naladená, aj keď nadčasuje už takmer 3 hodiny, stále sa usmieva. Vždy, keď od nej odchádzam som šťastná. Po tých hodinách stresujúceho čakania, je jej veta, že všetko je v poriadku, ako balzam. S úsmevom sa idem objednať na ďalšiu kontrolu. Padla na január. Takže minimálne do novembra si budem bezstarostne žiť. A potom si zas naordinujem ten neskutočný strach z ďalšej kontroly. A všetko sa zopakuje. A ja dúfam, že hlavne tá veta: „Všetko je v poriadku..." Chcem poďakovať všetkým lekárom z onkológie, že napriek tomu, s čím sa denne stretávajú, stále sa na Vás budú usmievať a dodávať Vám silu, utešovať Vás. Každý jeden z nich je veľkou silnou osobnosťou. Ja by som ich robotu v živote nezvládla...
