Na pošte nikto, super, hurá. Tento fakt mi dodal odvahu a smelo som pristúpila k okienku. Zatvorené. Idem k ďalšiemu, tiež. Tak k tretiemu, ale tam chalanisko obratne buchne tú istú ceduľku. A tak smutne kukám na poslednú pani v pokročilom veku. Urobí ten istý pohyb rukou. Asi sa zatvárim veľmi zle, lebo v zápätí sa postaví, aby lepšie videla na „pracujúcich" kolegov.
„ No vy ste bohovíííí!!!" zakričí a stiahne ruku z trojhranu „ZATVORENÉ".
„Dobrý deň (začínam nesmelo), 30.06. som poslala zásielku, a ešte tam nedorazila, mohli by ste sa na to pozrieť?" podávam podací lístok (aha, tak preto je podací :D ).
Dáma za okienkom ho berie do oboch rúk, potom prevracia, zas otáča späť a ja už tuším moje dnešné sklamanie...
„A čo s tým chcete?!"
(Vytrieť si zadok, čo asi, pomóóóc..) „No chcela by som vedieť, či to už na tú poštu dorazilo, alebo kde to vlastne je. Viete to skontrolovať v systéme prosím? Podľa toho podacieho čísla..."
„Neviem, to Vám tu neviem pozrieť. To musíte ísť na poštu, kde to mali prijať."
„Do Žiliny???"
„A viem ja kde ste to posielali?!"
„Ehm ale oh...hmm...eee...(1, nádych, 2, výýýdych, 3, nááádych.....10...) no tam povedali, že tu sa máme spýtať."
„Čo?? Vy ste tam boli? To čo za oné tam robia??? Ste to počuli? Hahaha...No nie milá slečna, ja to tu neviem pozrieť. A...Veď ste to posielali druhou triedou..."
„No áno...Ale prešlo od vtedy 20 dní, to by tam došlo už aj po vlastných, nie?"
„No tak aleee...Druhá trieda sa bežne stráca, musíte prvou posielať veci. To bol balíček, že?"
Už len nechápavo, alebo teda až moc chápavo krútim hlavou...
„Si napíšte sťažnosť, na webe si stiahnite tlačivo a pošlite doporučene, najlepšie prvou triedou na centrálu. Do 30 dní máte odpoveď že sa to stratilo a nemali ste to poistené..."
Odchádzam...písať sťažnosť? Reklamáciu? Platiť im za to že mi stratili zásielku a odpoveď už ajtak poznám? Odchádzam...ku kuriérskej službe. Pošta never more...
