Hodila som to za hlavu a pustila som sado prípravy raňajok. Tam vzadu v hlave ma však stáleniečo ďobalo, škrabalo, šteklilo a nechcelo mi to dať pokoj.Letmý pohľad do kalendára mi napovedal, že dnes majúZuzany meniny. OK, poznám ich za ošatku, len na gympel somnou chodili do jednej triedy štyri kusy. A tak som po šiestichrokoch oprášila telefónne čísla a začalarozosielať smsky. Jedna neodpovedá, bohvie kde do Kambodžesom to poslala...Druhá sa tiež dlho nehlási. Zrazumobil zúrivo zahuláka. Otázku kto som, hneď zapoďakovaním, som takpovediac čakala. Tak sa nesmelopripomínam. Dorazí druhá sms: Jééj,ďakujem, inak dnes sa vydávam... To je snáď zlýsen. Je toto vôbec možné? Čo sa všetci zbláznili?Budúci týždeň sa žení kamarát, predmesiacom sa oženila moja detská láska.
A zrazu je to tu. To, čo doteraz tíškohnilo niekde na dne mojich myšlienok, stále udupávanérečami o nezmyselnosti manželstva a strachom zo „zazmluvneniasa", vyhrabalo sa na povrch. Ja závidím. Závidímtak neskutočne, ako ešte v živote nie. Nezávidím tenspoločný život, pretože ja ho mám, nezávidímspoločnú domácnosť. Aj tú mám. Ja blbo,ba priam debilne a neokrôchane závidím, že totakto bezbreho môžu tí dvaja vykrákať do celéhosveta a ešte sa z toho aj tešiť. Závidím im tentodeň, keď sú obaja tak nádherní a každýsa z nich ide posr..poskladať. Normálne sa nepoznávam.A žere ma to, a žere. Ako nie že by som bola dychtivá pomanželstve (ja sa toho strašne bojím), len som dychtivá,aby som sa aj ja mohla niečim pochváliť. SMS v štýle:„No a čo, a ja mám byt, robotu a neviem čo ešte.." byasi neobstála. A tak sa kopem do krátkej správy:„Uff, tak prajem všetko dobré..." Naozaj duchaplnáveta...
A tak tu teraz sedím, píšemtento blbý blog, aby som to aspoň vyventilovala. A rozmýšľam,či ten môj strach je oprávnený. Keď do toho idetoľko ľudí dobrovoľne, tak potom na tom asi niečo musíbyť...
