Z tohoto daru, samotnej nádeje večného žitia človeka v nej, zrodilo sa každé božie dieťa. Ono sa raz bude pýtať otca-mamy, kde sa stratila tá konzistencia medzi nimi. To na svete riadne už bez trhlín a lomov presne nik neposkladá naspäť. Mozaika snov zostane ako písmená bez zmyslu, ležiaci papier bez úmyslu.
V tieni poskrúcaného zdeformovaného paragrafu na stole pozemského rozhodcu a jeho rešpekt vyvolaný iba sudcovským talárom a pomyselným kladivkom. Kde jeho uznesením a úderom, na základe skúmaní zodpovedných, sa naklonia váhy tej slepej bohyne do neurčitosti samotného osudu. Osudu, ktorý veľakrát jeho tvorcovia sami opakujú ako deti svojich rodičov v cyklickej zamotanej dráhe na svojich vlastných deťoch. Kto by ich to naučil lepšie?
Bez štipky súcitu v neschopnosti vedieť odpúšťať malicherné prešľapy svojho ega. A už vonkoncom nie vzájomného odpustenia, pričom by zožierali ničotou v prázdnej neistote svojich sŕdc pre vlastné dieťa. Otázku a odpoveď ich žitia. Zmysel ľudskosti v nezmyselnom rozpade tej detskej istoty.
Zmysluplný život, v nádeji vzájomných zmierov. Dieťa ako merítko našej dokonalosti v ňom. Až potom je každý rodič nielen v láske ale vo svedomí, rodičom nedeliacim. Len veľká duša úradníka nájde skutočnú túžbu nielen potrebu. Len spravodlivý duch nie každého psychológa a nie každej sociálnej pracovníčky sa vždy prejaví. Jednotlivo, na samotný dopad budúcnosti DIEŤAŤA, ktoré mu je ako cudzie.
Úradník a sudca vidí častokrát len sklamanie a sarkazmus rodičov, presne presných polovíc tej lásky, ktorá sa nikdy nedala odmerať. Jedine ak obetou. Kedysi láska teraz boj. Kde vanul cit, teraz len samý hnoj. A toto ho natoľko zaujme a zneistí, že prestane aj on-ona vidieť samotné DIEŤA tých dvoch. Hľadá ešte väčšie chyby otca, matky, oboch. Prinajlepšom použije bezstarostnú šablónu ktorá funguje lebo fungovala vraj už zopár dôb.
Aký dokonalý omyl. Nezrelá hodnota pribúdajúca v ťažkých spisoch štatistík. Ako bodka pred rozvojom neskúmaného. Ako čiarka pred strachom z konca vety. Dvojbodka v mori samých zločincov. Málokedy viac či menej spravodlivé rozuzlenie. Potreba presne istá, čas, priestor, poväčšinou v rukách mamy. Časopriestor otcovi - zbytky dali. Dieťa však chce mať najlepšie rovnomerne OBOCH.
Fundovaní odborníci veľakrát vo svojej pýche neomylnosti a šablónových vyjadrení stratili už dávno práve tú svoju dušu dieťaťa. A myslia si, že dospeli k nejakému záveru. Len ten záver nie je len bodka v spise. Nie je ako moment, fotka v časopise. Ten stred, pravda samého cieľa, je dokonalé dieťa v svojej nevinnosti. Kde vinní sú obaja jeho lásky darcovia. Dieťaťa ktoré nezaujíma, že sa dvaja nedokonalí dospelí, nechcú alebo nevedia dohodnúť. A nechcú a nevedia to za nich určiť ešte nedokonalejšie útvary a karikatúry spravodlivosti a kompetencie.
