Ratolestí plných radosti a šťastia. Teda aspoň takto si osobne predstavujem plnohodnotné detstvo. Zmierňujme bolesť a sklamanie tam kde nepatrí. Napriek chybám ktoré robí každý človek. Deti nemôžu pykať za chyby a rozhodnutia svojich rodičov, nech by boli akokoľvek vysvetlené pod zámienkou ich ospravedlnenia.
Je nutné písať o potrebách zmien vedúcich k zrovnoprávneniu rodičovstva na Slovensku ako aj o poukazovaní na kauzy, ku ktorým verejnosť už chvalabohu nie je chladná. A popritom nezabúdať hlavne na deti a ich šťastie, na ich úsmevy, hry a šibalstvá.
Chcel by som vám priblížiť pocity nielen otcov ale aj matiek. Tých rodičov, ktorí si prežili odlúčenie od svojich detí. A opätovné stretnutia. Aj keď len na zopár mizivých chvíľ. Sú to pocity šťastia alebo naplnenia? Satisfakcie? Neprajníci hovoria, že pomsty. Nie je tomu vôbec tak. Deti sú nám svedkom. A práve o ne ide. O ich šťastie.
Spomínam si ako sme boli s dcérkou na Bojnickom zámku kde nám dobrí ľudia pripravili prekvapenie. Dcérka si mohla obliecť princeznovské šaty a sprevádzať návštevníkov po zámku. Neskutočné pre ňu! Žiarila ako naozajstná princezná! Toto sú okamihy pre ktoré sa oplatí nielen žiť ale aj trpieť. Odmenou je radosť ktorá je taká prostá, jednoduchá, priam až krásne detská. Nemali by sme zabúdať aké je to byť dieťaťom.
Alebo náš prvý výlet do skutočného lesa, ktorý sa našim rozprávaním menil na rozprávkovú krajinu plnú škriatkov, víl a dobrých zvieratiek.
Dokonca pred nedávnom si s úsmevom pripomínam našu prvú návštevu aquaparku v živote. Prvýkrát v bazéne. Pánečku. To bolo čosi. A na tobogáne, keď mi dcéra sedela pri kolenách ako v "autobuse" kĺzajúcom sa bláznivo dolu.
Tieto spomienky sú podporované radostným prežívaním skutočnosti ktorá bola ešte donedávna obom odopieraná. Prítomnosťou vlastného dieťaťa a druhého rodiča. Preto by si mal každý rodič "outsider" vychutnávať takéto chvíle. Nestrachovať sa. Aj keď nabudúce to tak už nemusí byť. Nie kvôli nezáujmu ale práve paradoxne kvôli nemu. Radosť sa rýchlo môže zmeniť na smútok. Kto prežil, vie o čom píšem. Záleží však na vlastnom nastavení. Áno, aj ja som bol skeptický a zničený zlovôľou a "nezrelosťou" niekoho iného. Treba sa nad tým povzniesť, avšak nezabudnúť konať "právne" kroky aby sa to opäť zmenilo. Chce to čas, vytrvalosť a odhodlanie.
Potom môžu dehonestovaní rodičia prežívať väčšiu radosť, ktorá je pre tých rodičov ktorí sú s deťmi tak nejako automaticky, už niečím prirodzeným, že ju nevedia ani identifikovať. A to je dobre pre deti. Najlepšie je mať oboch milujúcich a zodpovedných rodičov rovnomerne, pokiaľ sa dá. A keď sa (práve) nedá, netreba klesať na duchu. Je to veľmi dôležité a veľmi ťažké.
Zaiste aj preto tá "druhá strana" skúša, koľko ešte vydržíte ;-)
Ale vaše deti vám za to stoja.
- Venované všetkým rodičom ktorí nemôžu byť po rozvode - rozchode so svojimi deťmi častejšie alebo vôbec. Ako aj tým, ktorí nám hovoria, že stále len "fňukáme" :) -
