Nahrávať zastupiteľstvo?
Medzi obcami, ktoré praktizujú tento trend sú Beluša/ http://www.belusa.sk/info/index.php/belua-tv/,
Krakovce / http://www.domasacity.sk/sk/obec/obecne-zastupitelstvo/videozaznamy-zo-zasadnutia//,
Veľký Kýr/ http://velkykyr.sk/aktuality/videa//,
Nemčiňany/ http://www.nemcinany-online.sk/index.php?option=com_content&view=category&layout=blog&id=26&Itemid=124/,
Kalná/ http://www.kalna.eu/index.php?/Video-zo-zastupite%C4%BEstva/video.html/,
Chorvátsky Grob/ http://chorvatania.sk/profiles/blogs/obecne-zastupitelstvo-video/ alebo
Sečovská Polianka/ http://proloco.sk/samosprava/zasadnutie-ocz-11-2-2011//.
Prirodzene v obciach, kde sa tento správny krok spriehľadnenia vecí verejných len zavádza môže narážať na odpor tých, ktorých sa to týka – poslancov a niekedy starostov a primátorov. Mnohí sa ma pýtajú, na základe čoho „sa to pre boha živého vôbec môže“.
Čo na to paragrafy....
Základným právnym rámcom je medzinárodný dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd z tretieho septembra 1953 podpísaný v Ríme. Tento Dohovor 21. februára 1991 podpísala aj ešte niekdajšia ČSFR a uzákonila obsah tohto európskeho pravidla do našich predpisov cez zákon 209/1992. V tomto federatívnom zákone je právo na informáciu a jej zachytenie a šírenie zakotvené v článku 10 pod vzletným menom Sloboda prejavu.
V slovenskom právnom systéme sa klauzula slobody prejavu a prístupu k informáciám po rozpade federatívneho Československa uchovala v čl. 17 zákona 23/1991 ako listina základných práv a slobôd.
Avšak čo je najdôležitejšie, obsahovo sa právo na slobodné zachytenie a šírenie verejnej informácie ukotvilo v Ústave Slovenskej republiky v článku 26 odseku 2, ktorý v podstate hovorí, že každý z nás má právo zhotovovať a rozširovať verejnú informáciu .
Týmto predpisom je do nášho právneho systému vnesený dôležitý prvok európskej demokracie, právo na prejav a právo na informáciu.
Historické okienko...
Toto právo občanov vnímam ako výsledok historického zápolenia skupiny ľudských bytostí pri moci a druhej skupiny mimo moci. Keď si z rýchlika pustíme film ľudských dejín uvidíme, že práve informácie, poznanie, znalosti boli nástrojom moci. Pokiaľ sa poznanie šírilo len ústnym podaním, mocní sa snažili ovládať pocestných informátorov – pevcov, mníchov a v našich podmienkach za Rakúska-Uhorska napríklad aj drotárov, ktorých by som prirovnal k internetu našich dedov.
Dôležitosť informácie vidím aj v tom, že je nástrojom na ďalšie úkony. Pokiaľ sa občan nemá možnosť prepracovať k informácii, ktorú potrebuje ako tehličku pre ďalšie kroky, napríklad pre zapísanie svojho pozemku do katastra, je to katastrofa.
Čo druhá strana?....
Nespornou je otázka, či toto právo na zachytenie informácie a jej ďalšie šírenie nenabúrava právo tých, ktorí sú snímaní. Na prvý pohľad by sa zdalo, že poslanci, starostovia a primátori by mohli namietať / http://spravy.pravda.sk/ludia-si-mozu-zastupitelstvo-nakrutit-d9w-/sk_domace.asp?c=A101122_094240_sk_domace_p23/ / http://vas.cas.sk/clanok/4573/chcu-ich-nahravat-oni-sa-buria-poslanci-vo-financnej-komisii-kameru-nechcu.html/. Oni sú tiež plnoprávni občania tejto republiky a ich rovnako chráni tá istá ústava napríklad aj v článku 19. a potom detailnejšie tzv. Občiansky zákonník od § 11 nižšie. Čo s tým? Ktorý článok ústavy je prednejší, väčší, silnejší?
V takých prípadoch musí rozhodnúť kedysi skupina starejších, senát, dnes komisia či súd. Keď príde niekto koho to natoľko škrie, že už nevidí inej cesty. Lebo ako sa hovorí, kde nieto žalobcu, tam nieto sudcu. Tak sa aj stalo v roku 2001 vo veci nahrávania zastupiteľstva na video. Občianske združenie DES z Dubnice nad Váhom vyhralo súdny spor na Ústavnom súde voči mestu Dubnica nad Váhom, kde tento súd potvrdil 26.4.2001 svojím rozhodnutím (I. US 57/00), že ktokoľvek príde na zastupiteľstvo a vytiahne kameru môže bez opýtania snímať a šíriť tento záznam podľa ľubovôle. To je dnes fakt posilnený ešte tzv. infozákonom
( 211/2000).
...až pokiaľ sa dá ísť....
Samozrejme, ak niekto na tomto videozázname v nejakom programe „spotvorí“ poslanca či starostu, potom áno, potom sa tento poslanec môže odvolať na súd a žiadať nápravu. Prečo? No lebo aj jeho chráni tá istá ústava a ten istý občiansky kódex. Veď tí poslanci a starostovia zasa nie sú nikým iným ako jedni z nás, ibaže teraz robia inú prácu ako väčšina. Preto aj oni majú právo na ochranu dobrého mena a cti (§ 12 z. 40/1964)
Filozofické okienko...
Nastoľuje sa otázka, prečo má slovenská spoločnosť odlišný meter na toho istého človeka, zamestnanca, otca rodiny, daňového poplatníka v roku 2009, kedy nie je poslancom a prečo iný už v roku 2011, keď zrazu už je poslancom, ale stále tým istým otcom, zamestnancom či daňovníkom.
Je niekoľko odpovedí, ktoré ma napadajú. Zhrniem to v slove utilitarizmus, snaha po účelnosti, účinnosti, efektívnosti. Je totiž časovo omnoho náročnejšie pre naše preplnené súdy riešiť ďalšie množstvá sporov stále nových poslancov, starostov, primátorov, politikov menšieho či väčšieho rangu ako povedať, že prosto, ak si sa rozhodol vstúpiť do hry zvanej politika, ber na vedomie, že strácaš časť svojich práv. Je to správne? Na to naozaj neviem odpovedať? História ukáže.
Rada starejších...
Tento spoločenský trend po účelnosti, ktorý nehodnotím, sa prejavuje rôzne. Napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 26/1996, kde sa píše, „ ...kritika osoby, ktorá zastáva verejnú funkciu nie je v zásade zásahom do práv na ochranu jej osobnosti .....,...musí počítať s kritikou voličov, ktorá presahuje rámec stanovený náplňou jej práce a zasahuje do oblasti jej súkromného života...“. Keď sa zahľadíme vyššie do právneho neba, uvidíme rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva kde sa v kauze Wirschafts Trend Zeitschriften – Verlagsgesellschaft m.b.H. c/a Rakúsko hovorí, že „ medze prípustnej kritiky sú užšie vo vzťahu k súkromnej osobe ako vo vzťahu k politikom....títo sa vystavujú podrobnému skúmaniu zo strany verejnosti... musia teda prejaviť väčšiu mieru tolerancie...“ a v prípade White c/a Švédsko EU súd hovorí :“... ochrana súkromného života musí byť v rovnováhe so slobodou prejavu zakotvenou v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...sloboda prejavu sa vzťahuje tiež na informácie, ktoré pohoršujú, šokujú alebo znepokojujú.“
Akokoľvek sa na vec pozeráme, jedno je isté. Keď sa človek stáva primátorom, starostom či poslancom podľa zákona o obecnom zriadení verejne na prvom zasadnutí číta sľub, kde sľubuje dodržiavať Ústavu slovenskej republiky a v tej sa píše v článku 26 odseku 2, že ktokoľvek má právo natočiť si kohokoľvek na zastupiteľstve ktoré je verejné podľa toho istého zákona ( § 12 ods. 9, z. 369/1990). Celé to korunuje rozhodnutie Ústavného súdu č. I. US 57/00 z 26.4.2001.
Epilóg...
Ja ako starosta to vnímam tak, že je to akési imanentné právo toho „neprítomného“ občana, ktorý nestíha kvôli ťažkej práci na uživenie rodiny to naše zastupiteľstvo ale ústava chráni aj jeho právo prehrať si ho doma na internete o desiatej večer pri šálke čaju.
Ja vie, že mnohí starostovia a poslanci povedia, veď v zákone sa píše, že musíme informovať cez obecné infotabule a zápisnice a to predsa robíme. Ja hovorím, ale ten zákon bol prijímaný v rokoch, kedy sme všetci nefrčali na youtube a facebooku. Dnes tam sme a zákony nás len dobiehajú.
Spomínam si na náhrobok jedného lekára: „ Vždy robil o niečo viac, než bola jeho povinnosť.“ Možno preto by sme to mohli robiť.
Mgr. Laťák Peter, starosta obce Babín
