Aké je to teda po prvýkrát prekročiť hranice vlastnej krajiny? Po prvýkrát cestovať tak naozaj?
Mnesa to podarilo vďaka stredoškolskému výletu do Paríža. Keďže sme malifrancúzsky jazyk ako druhý jazyk, bol nám ponúknutý zájazd na 5 dní doParíža. To nespomínam, že 2 dni trvala len cesta... Pocity bolizmiešané. Na hraniciach sme sa v autobuse prekrikovali a dohadovali, činám dajú do pasu pečiatku. Každý chcel mať čo najviac suvenírov.Cez Rakúsko sme prefrčali, ani som nevedela ako. Akurát vám viempovedať,že diaľnice majú v perfektnom stave. Cítila som sa ako v obojživelníkuplávajúcom jemne nad zemou. Za nemeckými hranicami sme sa zastavili naodpočívadle pri benzínovej pumpe. Boli sme celí uveličení zo spŕch nabenzínke. A to nehovorím o automatoch na vložky a prezervatívy.
Do Paríža sme dorazili ráno.Nevyspatí, dolámaní, ale už cez okno autobusa sme fotili o dušu. Prvázastávka bola námestie Concorde. Po vystúpení z autobusu nás akoneskúsených turistov obkolesili počerní predavači pohľadníc a príveskovvo forme Eifellovej veže. Hneď som vytasila peňaženku. Čo ak neskôrzabudnem?!
Slniečko sa pekne zubato škerilo a vietor námprefukoval pod tenké oblečenie. Nuž, zoznámili sme sa s premenlivýmparížskym počasím. Po rýchlom prechode záhradami Tuilleries a pózovanípri živej soche Chaplina pred Carrousel du Louvre sme sa vrhli naLouvre. Mali sme na návštevu 2 hodiny. Keď si uvedomíme veľkosť múzea,určite si domyslíte, že sme ho preleteli vesmírnou rýchlosťou. Videlasom možno ani nie štvrtinu. Ale každý zo spolužiakov videl niečo iné.Takže dohromady sme videli celý Louvre.
Potomsme si dali schôdzku na parkovisku pred Hotel de Ville, čo je niečo akohlavný mestský úrad Paríža. Cestou sme mali možnosť obdivovať premávkua drahé obchody na rue de Rivolli. Keďže Notre Dame je neďaleko, taksme sa poslušne v skupinke ako riadni turisti obtŕčali pred chrámom. Zpovinného čítania v škole som si pamätala démonov zobrazených na budovechrámu. V skutočnosti to vyzerá ešte strašnejšie... Nezabudla som sa,ako všetci okolo, postaviť na zlatú hviezdu pred budovou chrámu (už anineviem prečo tam bola) . Vraj kto sa na ňu postaví čelom kchrámu, zavrie oči a zaželá si vrátiť sa ešte aspoň raz v živote doParíža, splní sa mu to... Za Notre Dame sme v parku obdivovali zadnúčasť chrámu, ktorá je gotická. Zbožňujem gotiku. Okrem toho nám išlioči vypadnúť z bozkávajúceho sa párika. Chlap mohol mať okološesťdesiatky a slečna niečo cez dvadsať. Ťažko by ste v tej dobe naSlovensku hľadali niečo podobné.
Večer sme sadovalili do samoobslužnej reštaurácii, kde boli jedlá položené nasamoohrievacej doske. Dovtedy som sa s tým na Slovensku nestretla, taksom sa samozrejme stihla popáliť. Prekvapenie bolo väčšie ako bolesť.Jedlá vyzerali lákavo. Hlavne mäso. Väčšina si vybrala práve tonajlákavejšie. Až kým sme si pri jedení neuvedomili, že išlo osteak. Niektorí tak večer trvalejšie obsadili hotelové záchody. Bývalisme v tzv. banlieu, teda nie priamo v Paríži, v hoteli Formula 1.Kvalitný, lacnejší hotel.
Ráno bol budíček povinne o šiestej. Program bol nabitý.
Centre Pompidou s vyvezením sa pohyblivými schodmi až na vrchol. Tokvôli výhľadu. Aj keď na fotkách vidieť väčšinou hlavy mojichspolužiakov. Potom nás čakala Eifellova veža. Na moste medzi Eifellovkua Trocaderom si niektorí horlivci kúpili suvenír takpovediac v móde.Niečo ako sfúknutý balón naplnený akoby múkou. Bola z toho vyformovanápostavička. Na Eifellovku som sa neodvážila, alebo ma skôrodradil krútiaci sa had ľudí čakajúcich na výťah. Tak som siužívala prírodu a krásny výhľad zospodu na belasé nebo s vrcholcomEifellovky v parku. Až kým nás nevyhnala strážnička prenikavým piskotompíšťalky. Potom nás čakalo námestie Trocadero (mali sme to šťastie avideli sme vodné delá) a mladí na kolieskových korčuliach a špeciálneupravených bicykloch. Fotoaparáty len tak cvakali, keď sa zhrubadesaťročný chlapec rozhodol spustiť na kolieskových korčuliach doleschodmi chrbtom. Keby sa zrúbal, tak si zlomí aj to, čo nemá...
Pokračovanie čoskoro...
