V podstate islo o festival viacerych kapiel. Ale co vam budem hovorit, ani jedna sa nevyrovnala Anne Calvi, ktora zacala koncert o 21:20. Skoda, ze tak neskoro. Stalo to vsak za to.
Od vstupu na scenu, mlada Anglicanka puta pozornost. Ohnivo cervena kosela, vlasy nelutostne stiahnute do drdola, vasnivo cervene pery, cierne nohavice a zavratne vysoke opatky. Chvilu sa zvysoka pozrie do hladiska a spusti... Hned prve zvuky elektrickej gitary evokujucej more a vlnenie sa vody vas dostanu do varu. Vokaly, ktore ubiehaju do vysok, makky, hlboky a neuveritelne silny hlas.
Hlas, ktory vami prenika, ci uz sepka ako v piesni The Devil alebo skuvina ako v Blackout. Ten pocit sily, nasilia, opustenia sa az po tranz sa preliva scenou. Melodicka No More Words a dych Stredomoria, rytmicka atmosfera Love Won't Be Leaving, extravagantne pauzy Suzanne and I a vykon na javisku, ktory prinutil aj tych najvacsich rockovych kritikov odlepit zadky z barovych stoliciek. Niekedy nas na chvilu opusti a jej napnute telo a prevratene oci su svedkom takmer orgazmickeho, bolestiveho ponorenia sa do hudby. Prave tato stranka pripomina Jimmyho Hendrixa. Nehovoriac o majstrovstve hrat sa s elektrickou gitarou a vyludzovat zvuky, o ktorych sme ani netusili.
Na scene sice nie je sama, sprevadza ju vynikajuci bubenik, Stan a multi-instrumentalistka Mally, oci sa vsak nedokazu odtrhnut od malickej Anny srsiacej energiou.
Anna Calvi ma rada brutalnu a sexualnu stranku hudby. Spociatku vraj len sepkala. Cele dni bola schovana doma, za zahrnutymi zavesmi, bez kontaktu so svojimi blizkymi a s diskami od Edith Piaf alebo Elvisa Presleyho. Neskor, ale nemala na vyber. Musela spievat. Bez tvorenia by sa zblaznila.
Nastastie sa tak nestalo. Prisli by sme tak o velmi talentovanu umelkynu.
