Stará jabloň

Po dlhšom premýšľaní som sa rozhodol spojiť príjemné s užitočným. Vybral som sa na hríby, no cieľom môjho putovania malo byť úžasné a pokojné miesto, ktoré som vypátral ešte ako dieťa na potulkách prírodou s mojím otcom. Vybral som sa teda na Ondrej chatu, presnejšie smer Hlboké a najpresnejšie Kolačno – Ondrášová. Mal som pred očami ten malebný kútik. Hora, dolina, jedna zrejme už neobývaná chatka, stará jabloň – osamotená na poli, pod ktorou som tak rád sedával a kochal sa slnkom a prírodou naokolo. V hubárčení sa mi ani tak moc nedarilo. Zrejme som šiel dosť neskoro a hubári mi nechali len omrvinky, ale mňa aj tak povzbudzovala myšlienka, že som tu najmä kvôli odpočinku, regenerácii a tomu tichému a malebnému miestu. Čím som bol bližšie, tým viac som sa tešil. Keď už som po pár hodinách konečne vynoril z lesa, tak mi srdce zaplesalo, že už konečne vidím chalúpku, že už som tu. No po pár metroch som ostal v nemom úžase, takpovediac, v šoku. Ten krásny pohľad nesplnil moje očakávania. „Moja“ krásna, staručká jabloň, ktorá dotvárala celú tú príjemnú atmosféru a dávala punc tomu kúsku malebnej prírody, bola zničená. Padnutá, rozložená na malé kúsky. Prvý môj dojem bol, že to majú na svedomí vandali! Alebo lesníci! A možno, že niekomu vadila a potreboval sa jej zbaviť. Keď som podišiel bližšie, tak som zistil, že nič z mojej konšpiračnej teórie sa nepotvrdilo. Moju milú jabloň ohlodal zub času a pažravec lykožrút! Túžil som po pokojnom a relaxačnom mieste, kde sa dá pokochať, oddýchnuť a načerpať duševnú i fyzickú silu. No z harmonického miesta sa stala nevkusná, priam depresívna scenéria. Nuž čo. Rozosmutnelo ma to a v krátkom tichom zamyslení som vzdal hold mojej milej jabloni. Je zrejmé, že som v tom smútočnom tichu nebol len sám. Nepočul som totiž ani jedného vtáčika vydať hlas. Zrejme rovnako ako ja, boli smutné aj živočíchy z nižšieho potravinového reťazca. Opodiaľ som zazrel čierňavu mračien, predzvesť toho, že sa musím naozaj rozlúčiť s jabloňou a mojím vysnívaným terapeutickým miestom. Dať posledné zbohom nebolo vôbec jednoduché. Pochytila ma úzkosť a v mysli mi vyznela otázka: Kde teraz nájdem nové miesto na oddych a regeneráciu? Odpovede som sa však nedočkal, lebo tak mohutne zahrmelo, že som radšej rýchlo bral nohy na plecia a utekal lesom a dolinami domov. Pretože predstava, že som nenašiel hríby, nenašiel ani to pokojné miesto na oddych, po ktorom som túžil a ešte mám aj zmoknúť do nitky, bola odstrašujúca. A tak teraz sedím doma, píšem týchto pár riadkov a spomínam na moju jablonku a v kútiku duše verím, že čoskoro nájdem krásne a romantické miesto, ako bolo to na Ondrášovej. A keby na mňa znova prišla nejaká pochmúrna nálada, tak sa „naštvem“, vrátim sa tam a na miesto svojej zosnulej jablone zasadím nový strom. To bude asi najrozumnejšie. Hrozne nerád totiž mením miesta, na ktoré som zvyknutý a citovo viazaný.