Nesmierne ma mrzí, že toto moje písanie je len veľmi nedostatočné - vo výpočte omylov a skáz zapríčinených tými, ktorí jediní majú dnes právo publikovať, vystupovať a za všetkých hovoriť...Narodil som sa v roku 1920, mám 87 rokov. Zbieral, nahrával, fotografoval a zapisoval som čo som videl v nádeji, že to raz bude mať cenu. Nie v tom, aby sa človek nad človeka vyvyšoval, ale aby sa spoznal a sám seba prijal, lebo jedno i druhé ho oslobodí... Zoznam autorových rubrík: Písačky bez adresáta, Listy mocným, Šariština, Dvojjazyčne.., Súkromné, Nezaradené
...nedávno na internete istý slovenský rodák: Netreba nám nárečia, žiadnu ľudovú tvorbu, ona je prežitkom, patrí do minulosti, dnes máme novú dobu, novú kultúru! Bývalý redaktor košického rozhlasu Milan Desiatnik: Lazorík, ako sa opovážite svojho koníčka nanucovať druhým? Nuž..čo si o tom pomyslieť..dá sa pôvod a kultúra nanútiť?
Hoj, ta ti Miśku ňechlop, ľem taka perdafka, slabinger, slabinger! Jurko s tebu rucil o źim, jag s mechom hrachovini! Śľap, ślap, po blace čľap, čľap..šak zdvihaj nohi, ti čľaputkaru, trebalo bi na tebe psa pohuckac, ta ozdaj bi śi śe chytrejši rušil! Co śi taky ňemogavy, ta ti ňeznaš aňi koľeso zahamac? Šmachtľošu, ňemogafcu!
Chižu som mala kraśne vičiľenu i prišla mi do obiśča tota ňegiba, šantalaba, co nohi za sebu ľem tag vlači a zošantala, zošmantľala mi pokrofce, eśči i prikľet mi z blatom sčmochtala, pudlo jedno šantave! Ľudze ju šantalaba volaľi, bo hvarela, že to kravi gruľe bars zošantaju, ta ojca i macir do jarma prahala, ked zohradu oborivala.. I prišla za mnu eśči jedna taka ňeogabaňena šalaputa a kolo mňe a už me omatkuje, pośčipuje, híj..miślim sebe, tebe cośka nagabuje... ľem ras som skričela - Tigri, ulap ho! ..ta pendikoval, ľem śe za ňim tak šalaputi rozvijaľi..
Šariština sa ako prvá zo slovenských nárečí ozvala na profesionálnom javisku. Na fašiangi roku 1798 v Prešove nemecké divadlo zahralo frašku s pesničkami Der Nachtwächter von Sóvár - Vartáš zo Solivaru - a to po šarišsky.
Bača - to bul aľe ňereśnik! Nečeśnik, goldoš - goldošisko, zbuňičisko peršej klasi, z ofcami ľem po goldoch, opasoch chodzil, ľuckej chudobe, urodzajom škodzil. Un - to taka džabuda, kvaka, šmantľa, čmochta, chodzil jak vlaka, do žadnej roboti chencu aňi grifu ňimal. Kedz nechodzil - doma kľapel, kučel, śľenčel, ňičeho śe nerušil, po cale dňi ľem balagoval...
Tu na našom Slovensku všetko len a len o cudzom svete, ale ten celý cudzí svet naopak - chcel by o nás, ale zakrátko tu už okrem hôr a hradov nebude nič na kultúrnu zvedavosť...
To bul ten Ďuri taki suchi kośčal, bars šupteľni chlopek, ľem tag na ňim jag na mitrenge nohavice ligaľi, bľindaľi, taki śčigeľ, híj, aľe stiśiceno znal tancovac, to bul od vichiru tiraňski tancoš! Živanisko, šejmaňisko, to ozdaj každi boha dzeň dajaki besperak vistrojil, to bars besperačni, svevoľni rozpuśceni chlopčisko!
Kotňaci, fotľaci ňemoresne, ňeopśedza śe na jednim mescu, ľem śe pretviraju, smirdaju, šicko ceplo s chiži vismirdaľi. Ocec jich muštroval, v ostrožnosci trimal a teras pri maceri śe rozkratochviľniľi, rozpuśčiľi, zvoľentirovaľi! Mordujce sebe hlavy. Kto zna, naj piše!
V tomto článku, namiesto písania, či som ženatý (som) a či moja žena žije (žije), koľko mám detí (sedem) radšej predstavím niekoľko svojich knižiek, žiaľ, niektoré mám už iba po jednom kuse, niektoré už vôbec. Sú zaujímavé, náučné, žartovné i figľovné. To pre prípad, že by predsa nastal čas, či záujem o ich opätovné vydanie.
Narodil som sa v roku 1920, mám 87 rokov, som teda - doslova - pred smrťou. A prežívam rozčarovanie, ba až zúfalstvo. Zbieral, nahrával, fotografoval a zapisoval som čo som videl, domov „starinu zvláčal, to všetko ako zamestnanec múzea v Starej Ľubovni. Vo Vysokej som zapisoval rozprávanie babky Gerákovej, narodenej v roku 1844. Dnes by mala 163 rokov a ja si ju ešte pamätám.
