Nové informácie prišli za Ervínom spolu s jeho ženou. Stalo sa tak tesne po zdravotnom incidente s Petrom. Ale i Ervín vyzeral dosť zle. Za dva mesiace s už sivou, na protest neholenou bradou, strapatými blednúcimi vlasmi, schudnutý z neustáleho väzenského napätia, ostarel na pohľad o desať rokov. Presne to mu povedala manželka na úvod pri druhej návšteve.
Ervínovo presvedčenie prešlo o necelý mesiac prvou veľkou skúškou opodstatnenosti. Dostavil sa vyšetrovateľ, ktorý mal na starosti jeho prípad. Potreboval si doplniť informácie do spisu, aby ho mohol odovzdať na súde. Ervín mal vtedy za sebou dopoly rozčítanú bibliu, zopár strán dôkladne precvičených slovies z anglického jazyka, na vychádzkach na dvore asi 200 kilometrov, bližšie sa zoznámil s Róbertom a v papierovej krabici od keksov sa mu povaľovala väčšia časť kompletnej zostavy z chleba vyrobených šachových figúrok. Igor sa práve chystal dopodrobna zopakovať záver svojho pohnutého príbehu, vrcholiaceho zatknutím po nedorozumení s manželkou a Peter, ako mal v takej chvíli vo zvyku, fajčil pod oknom.
Prednedávnom sme si pripomenuli novembrové udalosti roku 1989. Mali byť medzníkom pre obnovenie demokracie, prinášali nové možnosti. Z nich najdôležitejšia bola sloboda slova. Tá ale zdá sa, dostáva znova cez ústa. Asi dva roky dozadu som pôvodne vo svojom v tlači zamietnutom príspevku „Novembroví partizáni" upozornil na klamstvá uverejnené v dejepisnej čítanke Kľúče k dejinám Košíc, distribuovanej na tunajšie školy, kde sa okrem iných pozoruhodných výmyslov možno v kapitole o novembri hneď na úvod dočítať, že prvá košická signatárka Charty 77 bola akási Mária Dorčáková, osoba ktorá sa v dokumentoch Charty vôbec nevyskytuje. Napriek tomu, že som dodal redaktorom niekoľkých mienkotvorných denníkov v Košiciach spoľahlivé podklady týkajúce sa vyvrátenia týchto klamstiev a formálne prejavili záujem, nič sa na verejnosť nedostalo do dnešných dní. Nezverejnil sa ani sľúbený článok, ktorý mal byť spracovaný z redakčných zdrojov na moje upozornenie. Prakticky sa teda porušil základný novinársky princíp objektívnej informovanosti niektorými oficiálne uznanými mienkotvornými žurnalistami v Košiciach.
Najvýznamnejšia dáma Ervínovho života, jeho manželka, na ktorú myslel od svojho zatknutia, ho navštívila v priebehu týždňa. Oznámil mu to dozorca. Medzitým v škatuli pribudol nový šachový chlebový panáčik. S Igorovými dvomi čiernymi a prvou, Ervínom vyrobenou dámou, to už boli dohromady štyri figúrky. Presne toľko týždňov uplynulo od jeho zatknutia. Nárok na návštevu mal spolu s ostatnými raz za mesiac.
V priebehu nasledujúcich niekoľkých dní pribudlo na konte Ervínovho vnútorného protestného pochodu zopár dlhých kilometrov a na doske žalárneho jedálenského stolíka, ďalšie dve figúrky vyrobené z chleba. Jednu si skúsil spraviť sám, v súlade s návodom Igora. Celkom sa nevydarila a tak ju rozdrobil holubom prelietavajúcim na prechádzke v kotci nad dvorom. Niektorí prilietavali i na zamrežované okná, kde ich nedobrovoľní nájomníci malých, uzamknutých miestností, radi kŕmili. Vo väznici sa tradovala legenda, podľa ktorej, ak zaletí biely holub na podokenicu cely väzňa, kŕmiaceho vtáky, celkom iste ho čo nevidieť prepustia. Ale biele holuby sa akosi záhadne, v prvých dňoch Ervínovho pobytu vo väznici, stratili. Priletia možno neskôr, v duchu uvažoval a netrpezlivo čakal na príchod právnika.
Po obede sa traja väzni, mierne uvoľnení jedlom a spoločným rozhovorom, natiahli na posteliach. Čakalo ich dlhé nudné odpoludnie, spestrené v bližšie neurčenej dobe vychádzkou. Peter opäť fajčil pri okne. Rozmýšľal o tom čo počul od Ervína. Nemal príliš vysokú mienku o straníckych funkcionároch riadiacich chod mesta alebo úradu, ale predsa ho osud Ervína tak trocha zaujal. V duchu si myslel, že bol naivný. Mal ísť na veci rázne. Taká veľká suma peňazí zo zákazky pre neprevereného partnera, splácaná po častiach, je nápadná. To on chcel predať iba byt, ktorý mu nepatril. A na falošný občiansky preukaz. Na rozdiel od Ervína však vedel čo robí. Ak by to vyšlo, rýchlo by zahladil stopy.
Ráno sa s prenikavým treskom rozozvučala tá istá koľajnica na chodbe. Takmer súčasne sa s ohlušujúcim hlukom pridali ostatné. Všetky dohromady a každá zvlášť, oznamovali v drsnej kovovej tónine začiatok nového dňa vo väznici.
Väzenie. Jednoduché slovo, skladajúce sa z niekoľkých písmen a širokého prízvuku, znie pre toho, kto ho nepoznal, ako nakopnutý obal prázdnej konzervy. V podstate má vždy inú podobu, aj keď obsah je ten istý. Jednotvárne všedný a hranatý, len v náznakoch pripomínajúci skutočný život za jeho hrubými múrmi s malými oknami a mrežou. Práve tá spútaná zmenšenina, pravidelne sa opakujúcich základných návykov, vtesnaných do uzavretého priestoru bez možnosti úniku, sa stáva neznesiteľne mučivou. Slobodné sú iba myšlienky, zmätene blúdiace hlavami väzňov.
Ubehli dva týždne a niekoľko dní. Spolu so straníckou návštevou zo susedného štátu opustila mesto aj vopred veľmi starostlivo, no najmä protekčne zostavená výprava, na obhliadku zámorských športovísk. Ostávala poslednou a tak si na nej organizátori dali záležať. Podľa kronikárovho predpokladu v nej nechýbala mladá sekretárka a politický spoľahlivý sprievod. Žena sa tam dostala údajne pre dobrú znalosť cudzích rečí. Ovládala síce trocha jazyk anglický a obstojne ruštinu, ale v Japonsku, kde ich dovolenka začala, by sa od vyslaného tlmočníka malo očakávať viac, než len bežné frázy z turistického sprievodcu. Bola však osobnou priateľkou predsedu a to rozhodlo. Do pomerne málo početnej skupiny sa dostali aj dvaja funkcionári športového zväzu. Ručila za nich celá rodina. Pobyt mal trvať niekoľko týždňov a bol na veľmi atraktívnych miestach v zámorí. Predošlé výpravy pre istotu smerovali inam.
Po predošlom náročnom dni pomerne odpočinutý kronikár prechádzal ráno chodbou starej správnej budovy ku kancelárii predsedu. Pod pazuchou mal kroniku so včerajším zápisom. Niesol ho ukázať na kontrolu. Bola to len formalita, ale predsa. Dnes ho čakal nemenej náročný deň vyplnený spracovaním materiálov okolo ďalšieho staveniska veľkého športového areálu, budovaného súčasne s novou správnou budovou. Aj o tomto projekte sa vyhotovoval záznam pre mestskú kroniku. Realizáciu výstavby, ktorá sa začala skôr a príliš nepokročila, riadil osobne predseda. Mal to byť druhý najvýznamnejší objekt v rozrastajúcom sa meste. Šachovnicovité sídliská, rozliezajúce sa po okolitých stráňach kotliny, s napochytro vystavanou presklenou nemocnicou a centrálnou autobusovou a železničnou stanicou, názorne dokazovali opodstatnenosť stavbárskeho zámeru. Problémy boli skôr v zabezpečení realizácie plánu. Bolo toho naraz priveľa. Prednosť ale mala jednoznačne nová, správna budova. Tak sa občas niečo posunulo, zastavilo, alebo sa improvizovalo na susedných stavbách. Dosť časté boli hádky u predsedu.
Najbližších niekoľko mesiacov ubehlo v kronikárovom prostredí bez zmeny. Všedné pracovné tempo a udalosti, vyžadujúce priebežný zápis do kroniky. Vojtech sa stále neozval a novinár Šaňo vyplňoval obvyklé policajné súdničky. Medzitým vyprázdňoval fľašu za fľašou. Slávnostné udalosti, súvisiace s odhalením základného stavebného kameňa novej správnej budovy, boli spracované s príkladnou dôslednosťou, krasopisným záznamom a peknou grafickou úpravou. Text schvaľoval predseda. Nechýbali ani štýlovo vyhotovené fotografické snímky. Tie boli v trocha inej podobe uverejnené aj v článku v miestnych novinách, podrobne informujúcom o začatí výstavby. Nápadne sa na nich vynímal predseda so záhadným mužom, povereným kontrolovaním plánu výstavby. Významný člen vlády, ťukajúci kladivkom, stál v tejto kompozícii presne uprostred. Pripomínal sochu, ktorá tu bude stáť, až sa stavba dokončí.
Slávnostný deň odhalenia základného stavebného kameňa novej administratívnej budovy riadiacej chod mesta, sa priblížil. Nikto o ňom nič presné na verejnosti nevedel. Obyvatelia mesta mali svoje starosti, vyplnené každodenným pracovným rytmom. Pravidelne ráno vstávali alebo sa vracali unavení z nočnej smeny domov, vyprevádzali deti do školy a pohotovo riešili obvyklý stereotypný zhon. Základnú informáciu o významnej udalosti mesta hlásili síce v správach v rozhlase, no v podstate sa týkala len hlavných organizátorov stavbárskeho obradu, s povinnou účasťou na prístupových uliciach zoradených skandujúcich detí, posádkovej hudby z kasární a zopár službukonajúcich príslušníkov polície. Inak si ju nik nevšímal. Udalosť vopred pripomínala iba upravená stavebná parcela na sídlisku, kde rozsiahlu budovu postavia.
Hrubý spis nespracovaných listín ležal na samom okraji písacieho stola, tak ako ho deň predtým vo svojej novej pracovni pozemkového úradu, zanechal bývalý mestský kronikár. Dotýkal sa iných podobných, nazhromaždených v priebehu týždňa a preto mal zamestnanec kancelárie dostatok povinností počas celého dopoludnia. Hlavnú časť práce chcel dokončiť najneskôr na obed. Potom už len zostávajúci zvyšok. Odpočinutý, po tradične iba do neskorého večera prebdenej noci, strávenej doplňovaním svojej kroniky, vstúpil do dverí pracovne. Upratovačka tu ráno nebola. Stretne sa s ňou zrejme neskoršie, keď bude odchádzať po skončení pracovného dňa. Bol piatok, posledný deň pred víkendom a tak chcel mať všetko pekne uzavreté. Na čítanie novín a robenie výstrižkov nebolo teraz ani pomyslenie. Bude to musieť stihnúť znova večer doma. Stará kronika na neho počká.
Zvyšok trasy ubiehal trom zatknutým v obvyklom kolísavom monotónnom rytme. Fádna bola aj krajina ktorou v autách prechádzali. Blížiace sa veľké mesto sa pripomínalo len zvyšujúcim sa počtom reklamných plôch s vylepenými predvolebnými plagátmi a dopravným značením. Známe tváre z kampaní sa zoskupovali v pestrej skladačkovej mozaike pozdĺž oboch strán zdanlivo nekonečne sa vinúcej cesty. Keď však už začínali pribúdať vinice na okolitých stráňach mierne zvlnenej roviny a presný čas v rádiu auta, kde sedel Ervín, oznámil úvod hlavného večerného spravodajstva, bolo jasné, že sa priblížili k cieľu. Ervín práve dopil kofolu. Onedlho sa na trase vynorila tabuľa s označením miesta, kam smerovali policajné autá. Prichádzali do väznice na predmestí, s celami predbežného zaistenia. Bol koniec týždňa, deň pred víkendom, na ktorý sa Ervín tak tešil i s rodinou a on vstupoval namiesto oddychu do nevľúdnej zóny zbavenej slobody. Jeho dvaja spoločníci s ním.
Ervín sa díval z okna svojho prepravného policajného auta na ubiehajúcu scenériu okolitej krajiny. Bola rovnaká po obidvoch stranách vozovky. V stereotypnej jednotvárnosti dôsledne nadväzovala na jeho osobný film. Iba miestami dokonalý obraz prírody prerušil reklamný pútač. Vtedy sa aj Ervínov vnútorný príbeh v hlave náhle zastavil a vykúzlil odkiaľsi zo zabudnutých hlbín podvedomia novú, na predošlý dej sa viažucu spomienku.
Kolóna policajných áut s blikajúcimi majákmi, prešla mestom Ervínovho spomienkového filmu bez zastávky. Zatiaľ tak šli plynule od poludnia, keď vyrazili do cieľa. Šoféri v jednotlivých vozidlách boli profesionálne dobre školení, ako keby nepotrebovali oddych, ale predsa sa už blížila predpísaná chvíľa, kedy počas jazdy, museli nakrátko zastaviť. Zopár kamiónov na odstavišti pri ceste, svedčilo o nutnosti tohto úkonu.
Vonku na nádvorí policajnej stanice už na zatknutých čakali pripravené autá na transport. Boli tri, zoradené v podobnej zostave, ako keď ich priviezli. Možno to boli dokonca tie isté vozidlá. Na prvý pohľad sa nedal rozpoznať rozdiel. Privážali ich predsa neskoro večer, v začínajúcej sa tme tak nečakane, že nemali čas si všimnúť podrobnosti prevozu. Napokon to ani nebolo nutné. Najpodstatnejšie ostávalo samotné zatknutie.
Zvon starého kostola v meste pravidelne odbíjal celú hodinu. Do jeho zvonivého hlasu sa miešal nad ránom nervózny klepot menších okolitých zvonov. Akusticky presné odmeriavanie vežového času nedovolilo postupne sa z mdloby preberajúcemu Ervínovi a jeho dvom spoločníkom, schúleným pod dozorom policajnej stráže na lavičke pred vyšetrovateľovou pracovňou, myslieť na iné, ako na počet dní, možno týždňov, ba hádam i mesiacov, ktoré budú nútení stráviť v neistote, vzdialení od svojich rodín a navyknutého denného programu. Ich osobný život sa pravdepodobne ešte navyše pokryje verejnou hanbou. Ervín nepochyboval, že správa o jeho zatknutí v spoločenstve údajných spolupáchateľov, uverejnená v deň konferencie čelných predstaviteľov štyroch spriatelených štátov, bude dostatočným dôvodom na zneváženie jeho doterajšej práce, života a kariéry. Zvezú sa pritom všetci, ktorí s ním spolupracovali. Teda aj jeho doteraz úspešný stranícky kandidát v nastávajúcich prezidentských voľbách. Nebude ani potrebné mu ničiť plagáty.
Uplynula jeseň, prešli Vianoce a vrcholila zima. Január bol veľmi studený. Popri mraze ho poznamenalo protestné upálenie sa študenta v Prahe. Vtedy sa v meste opäť okrajovo zdvihla už takmer zabudnutá vlna občianskeho odporu. Pretože súvisela s ešte nedotknutou akademickou slobodou, odohrala sa celkom logicky na pôde študentských domovov. Začalo to na západnom sídlisku u medikov.
Keď mladý kronikár opäť vstúpil do známej miestnosti, skončilo sa v meste veľké medzinárodné športové podujatie. Symbolicky ho vyhral domáci bežec okupovanej krajiny. Chabá náplasť na utrpenú politickú porážku. Hovorilo sa o tom v meste aspoň týždeň. Na letné nepokoje v uliciach sa začalo pomaly zabúdať. Obyvatelia si akosi zvykli na prítomnosť cudzích vojakov. Podľa oficiálnej správy tu boli dočasne. Známy bol však len dátum príchodu. O termíne odchodu sa nehovorilo. Zdanlivo šlo všetko po starom. V obchodoch sa predával tovar, v kinách sa hralo, holiči holili a strihali a v školách sa vyučovalo. Nápisy z mestských ulíc zmizli po usilovnej práci upratovacích brigád smetiarov. Občas sa vyskytlo štvavé heslo v bočných zákutiach. A na mestskom cintoríne pribudlo zopár zbytočných hrobov s nápadne rovnakým dátumom úmrtia. Ale noviny už o udalostiach neinformovali. Boli podrobne zachytené s komentárom len v starom kronikárovom zošite. Zhromaždil veľa poznámok a výstrižkov. Pripravoval ďalšie.
