Keď ráno prichádzal mladý kronikár do práce, na protest sympatizujúci so štrajkujúcimi o hodinu neskoršie, spýtal sa na vrátnici službukonajúceho Imricha: „Rokovali aj včera na Krízovom štábe?"
Šum hovorov ľudí za stolmi s načapovaným pivom, kam kronikár prišiel za svojimi priateľmi, prehlušoval občasný rachot okolo prechádzajúcej električky. Do toho sa miešal hluk presúvajúcich sa nákladných áut a bojových vozidiel. Pásy na rozpálenom asfalte vyorali hlbokú prášiacu sa brázdu. Ani muchy už v takom chaose neštípali ako by mali. Iba reči chlapov nad naplnenými pohármi boli riadne ostré. Doplňovali to, čo v správach v rozhlase a v novinách nebolo povedané.
Ráno, keď si zapli rádio zrazu počuli, že je všetko iné. Namiesto bezstarostného hlasu komentátora uvádzajúceho ukážku z tvorby gitaristu Vojtecha, ich čakal strohý oznam nepríjemne znejúceho obsahu.
Všetko sa začalo pred tridsiatimi rokmi, keď kronikár prichádzal po ukončení knihovníckej školy a základnej vojenskej služby späť do mesta, kde sa narodil, za svojou prvou samostatnou prácou. Mala mu dať nezávislosť a finančné zabezpečenie. Ale ako to už býva v mládežníckych začiatkoch zvykom, až na skúsenosť a niečo málo peňazí na živobytie, všetko bolo iné. V tom čase vyzeralo ale veľmi veľa vecí v meste inak ako teraz, po odstránení veľkej bronzovej sochy pred rozložitým schodišťom ústrednej správnej budovy. V prvom rade nebol ani magistrát. Iba hlavný správny úrad v historickom centre, zopár formálne volených miestnych funkcionárov a tento ohmataný starý zošit s plátenou väzbou, plný zožltnutých novinových výstrižkov a rukou dopísaných údajov. Písať ich však nezačínal on.
Tma v byte ustupovala. Hlava sa pohla. Šteklivé teplo na tvári sa pomaly roztekalo z čela na nos, dole bradou na krk a za ucho na plecia. Vzápätí sa vrátilo v druhej vlne silnejšie, ako bol predošlý hrejivý závan a postupne sa koncentrovalo na oslňujúco biely pruh svetla, otvárajúci spáčove oči dokorán. Ešte sa pokúsil voľnou rukou zahnať neodvolateľnú prítomnosť žiarivého jasu prebúdzajúceho ho do nového rána, ale už sa nedalo. K svetlu sa z pozadia pridali všedné hlučné zvuky, predierajúce sa cez okenicu s odchlopenou roletou, odkiaľ slnečné lúče prenikli a definitívne zobudili spáča ležiaceho v posteli. Kratučkú apokalypsu zanikajúceho sna zavŕšilo ostré zvonenie budíka. Omeškal sa podľa zvyku o päť minút a tak bolo niečo po siedmej, i keď ručičky ukazovali na časomiere celú hodinu.
Tri autá s dvomi zatknutými vošli hladko na nádvorie policajnej stanice pod kopcom. Miesto príchodu sa lokalizovalo samo. Ervín poznal túto budovu. Zvnútra ju však nevidel. Zvyčajne prechádzal okolo iba v úradných záležitostiach, keď niečo riešil s kolegom. V pozícii zatknutého ale nikdy nebol. Napriek stiesnenosti z nepríjemného pocitu, keď sa k nemu správali akoby bol ťažkým zločincom, sa pristihol pri absurdnej myšlienke, že ho táto skutočnosť vlastne zaujíma. Priebeh vyšetrovania poznal len vo filme, čítal o ňom v knihách, sám ako právnik vedel odhadnúť ako vyzerá. Ale predsa. Teraz sa trestný mechanizmus zákona obtrel priamo o jeho osobu. A to ani poriadne nechápal, z čoho ho vlastne vinia.
Trasu na protiľahlý svah mesta, kde bolo sídlo neplatičovej kancelárie, prešli obaja muži v aute vo zvyšnej štvrť hodine. Po celý čas jazdy mlčali. Ale nebola to tieseň z neistoty, skôr sa znova hlásila únava. Ervín cítil, ako mu po dosiahnutí spodného stupňa útlmu pomaly stúpa od nôh k bruchu cez hrudný kôš a hlavu nová vlna aktivizujúcej sa vôle, nútiaca ho neustále byť v strehu a premýšľať. Zmysly mal obnažené na doraz. Tak ako obvykle v takejto chvíli, najcitlivejší bol sluch. Okrem náhleho ticha po vypnutí motora, keď dorazili do cieľa, však nič nepočul. Všetko bolo vymreté.
Mierne napätie z množstva neočakávane sa zoskupujúcich udalostí napriek posiľňujúcemu obedu, Ervína znova zaplavilo nepríjemnou vlnou dvíhajúcich sa úzkostí. Pár krát sa zhlboka nadýchol. Vlna úzkostí opadla. Trocha uvoľnený spustil ruku z volanta, znížil rýchlosť a proti dopravnému predpisu, vedomý si porušovania zákona, vyťukal na mobilnom telefóne číslo kolegu v podnikaní, právnika Jána. Chvíľu čakal, ale sa s ním nespojil. Palubné hodiny v aute ukazovali pol druhej popoludní. Ešte má čas, vravel si Ervín. Stihne sa stretnúť s bývalým kolegom, dohodnúť sa na taktike a možno navštívi pred schôdzkou s neplatičom aj volebný štáb svojho straníckeho nominanta a zistí predbežný stav úspešnosti kampane. Prídem o chvíľu, usmieval sa na neho vtipným sloganom z povylepovaných plagátov v modrom rámiku na reklamných plochách, plotoch a pouličných pútačoch, momentálne najúspešnejší uchádzač.
Pracovné stretnutie oboch viceprimátorov pokračovalo obedom v malom salóniku na prízemí budovy. V tejto miestnosti sa veľakrát riešili rôzne komplikované záležitosti s nejasnými vzťahmi v pozadí. Kulinárske umenie kuchára bolo veľmi vhodným prostriedkom na uvoľnenie každodenného vypätia a pomáhalo nájsť vhodné riešenia. Ani teraz nebol zvyk výnimkou.
Keď sa dvere Ervínovej pracovne za hodinu otvorili vyšiel z nich pružným krokom referent s útlym zväzkom spisov pod pazuchou. Odchádzal tak ako prišiel. Veľmi rýchlo a dôsledne, popoháňaný iba niekoľkými nevyhnutnými pohybmi premiestňujúcimi ho na konci chodby kamsi do stratena. Utajené inštrukcie, ktoré mal pri sebe, mohli začať pôsobiť mimo budovy na námestiach a v uliciach. Premenili sa na neviditeľné, avšak v prípade potreby nanajvýš hmatateľné pletivo postupne sa rozvíjajúcej siete bezpečnostného systému, na dva dni dokonale tesne ovíjajúceho mesto.
Ervín žil v meste, ktoré sa svojimi šachovnicovito usporiadanými novostavbami systematicky zahryzávalo do rozložitej kotliny, uzavretej zo severu lesom a zdola planinou s lenivo tečúcou riekou. Jeho viditeľné dejiny boli najvýraznejšie zapísané v kameni starých budov rozmiestnených okolo gotického chrámu s nedokončenou vežou. Dali sa čítať z pozliepanej repliky rozbitého poloroztaveného zvona voľne položeného v centre na dlažbe, z niekoľkých pamätných plakiet, morového stĺpa a jedného veľkého pamätníka na námestí pri hoteli. Orientačný plán ich čítania určoval maratónsky bežec, vysoko na podstavci s menami víťazov, ukazujúci rukou ponad vydláždenú hlavnú ulicu a námestia, ku kovovému anjelovi držiacemu znak mesta.
Už takmer rok dráždi verejnú mienku na Slovensku prípad Gorila. Už viac než rok je nedoriešený a ťahá sa od začiatku jeho vzniku do stratená. Pribúdajú iba nové kombinácie a tisíce strán popísaného papiera. Problém je totiž v tom, že nemožno nikoho v právnom štáte súdiť len na základe výpovedí, sčasti už zmazaných z odpočúvaní na páskach, kde sa ani poriadne nevie, ktorá časť je pravá a ktorá vsunutá.
„Máme to za sebou," povedal na druhý deň po parlamentných voľbách vo svojom poludňajšom príhovore prezident Slovenskej republiky I. Gašparovič. Nechtiac tým parafrázoval výrok svojho predchodcu Gustáva Husáka z času vrcholiaceho socializmu v ešte federatívnej republike ČSSR, ktorý odznel na záver jedného z jeho posledných novoročných príhovorov koncom 80.rokov.
Takmer každému súdne uvažujúcemu občanovi Slovenska je dnes už jasné, že spis Gorila sa do volieb nevyrieši. Príliš veľa ďalších a ďalších informácií sa zaplieta do prípadu. Vznikajú už aj akési klony, paralelne distribuované na NETE, ktoré už kombinujú takmer všetko, čo má len trocha politické pozadie. Vynárajú sa nové súvislosti, interpretácie osôb v spise dotknutých, vrátene takých, ktorí budú nepochybne po voľbách sedieť v parlamente, prípadne priamo vo vláde.
Séria posledných veľkých káuz na Slovensku, ktorá vyvrcholila prípadom Gorila, má jedného spoločného menovateľa. Niekto niekoho odpočúval a sledoval a potom ponúkol komusi inému získané informácie. Takýto ochotný informátor sa vždy nájde. Motiváciou nemusia byť iba peniaze. Nezameniteľným spojovníkom v týchto politicky ľahko využiteľných aférach sú ale odpočúvacie systémy. Základnou podmienkou úspechu, je utajenosť fungovania sledovacích technológií. Ak sa už čosi vopred prezradí, klesá ich účinnosť na minimum.
Už druhý týždeň zaplňuje hlavné stránky všetkých denníkov a elektronických médií na Slovensku senzačný spravodajský materiál Gorila. Kadekto na ňom chce niečo získať, čo je v predvolebnom období, po nie celkom transparentnom páde vlády I. Radičovej, aj logické. Odkrývajú sa viac menej zasvätené osoby, ktoré o tomto materiáli už v minulosti údajne čosi vedeli, ale mlčali, lebo im vraj nebolo dovolené ho zverejniť. Či skôr len čakali, až dozrie ten správny predvolebný tlak.
Už viac než pol rok na Slovensku nie je obsadený najvyšší post na generálnej prokuratúre. Súdnej moci to príliš neškodí. Trestné stíhanie obvinených prebieha bez väčších problémov. Súdy pracujú nezávisle od toho, či niekto je, alebo nie je na tomto mieste vo funkcii. Využívať daný stav sa však darí politikom. Najviac tým, ktorí sú v opozícii. Neustále volanie po nestraníckosti v tomto prípade, je vlastne iba čistá politika, účelovo vytočená naruby. Práve tam počuť najsilnejší hlas tých, ktorí sa chystajú po predčasných voľbách r. 2012, prevziať moc v krajine.
Ak si niekto po posledných udalostiach s lekárskymi odbormi ešte stále myslí, že ich požiadavky sú inak ako politicky motivované, je buď navždy presvedčený komunista a ľavičiar, alebo tiež zdravotnícky odborár. V terajšom prípade to už zrejme vychádza rovnako, pretože výroky lídrov ľavicovo orientovaných politických strán na Slovensku, sú k tejto téme jasné. Požadujú radikálne zmeny k zoštátneniu tiež v poistení. Bez toho to inak nejde. A je celkom nepodstatné, ako si to páni z LOZ a zopár stále nespokojných, povedzme" špičkových" lekárov, zdôvodnia sami medzi sebou a svojím svedomím.
Ani nie tak dávno som písal vo svojich blogoch „ Mediálni žoldnieri„ a " Watergate na Slovensku?" o nebezpečenstve zneužívania rôznych napochytre zriadených záhadných protikorupčných telefónnych liniek, kde sa poriadne ani nevedelo, kto ich vyhodnocuje a spravuje. Udania boli podľa medializovaných správ v tlači až na 9O % neopodstatnené. Veľa z nich bolo čisto anonymných a teda aj ich autori prakticky porušili zákon. Napriek tomu sa brali v úvahu. Nazbierané udania sa však dali zneužiť proti potenciálnym politickým rivalom a vytvorili priestor na nekonečné hry. O to asi v prvom rade šlo chytrým hráčom, ktorí ich spustili.
Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli novembrové udalosti z roka 1989. Pre niekoho to boli milé spomienky, pre iných možno sklamanie. Tak, či onak, to bol deň, keď sme sa začali učiť slobodne o všetkom rozprávať, teda viesť dialóg. Aké to je ťažké, a koľko toho ešte nevieme, zisťujeme aj po rokoch.
