Dieťa milovalo príbehy. Príbehy ľudí... minulosti...
Niektoré z nich sa mohli zdať na prvý pohľad rovnaké, ale dieťa vedelo, že oni rovnaké nie sú. Boli odlišné... tak krásne odlišné.
... neskôr už nestačili príbehy ľudí, ktorí ho obklopovali. Na rad prišli knihy, veľa kníh - dobrých aj zlých. A popri nich dieťa žilo a pochopilo, že hlavne zo zlých životných skúseností sa učí najviac.
A ono prestávalo byť dieťaťom.
Túžilo sa zmeniť, niečo dosiahnuť. Nevedelo však, či sa niečo mení, nevedelo, či niečo dosiahne. Pochopilo, že okolo neho je málo vecí trvalých a že človek nesmie zaspať v určitom období svojho života s pocitom, že toto je všetko, po čom túžil.
Dym fantázie sa rozplynul a dieťa začulo hudbu. Usmialo sa, vstalo a poďakovalo sa za príbeh... Vykročilo v ústrety hudbe a s úsmevom na tvári začalo tancovať s takou radosťou, ako keby tancovalo poslednýkrát v živote.
