Dnes bol úžasný deň. Ráno, keď nejakému mladému chalanovi pozdravila: "Dobré ráááno..." :) ...a úctihodnému staršiemu s vysmiatou tvárou odvetila: "Čau!" :)
Ako strašne miluje rána, ktoré sú ešte plné nadšenia ale aj povinností, ktoré chce s naozaj dobrým úmyslom splniť... Nie vždy sa podarí...
Ale aj tak milovala tie chvíle, keď skoro ráno vyskočila z domu a skackajúc dole tými 3 schodmi sa usmievala na oblohu aj s tým rizikom, že si pri pohľade na nádherne rannú oblohu možno rozbije hlavu.
Milovala rána, kedy ju počas dňa čakala ťažká skúška... Vtedy tie rána mali úžasnú príchuť bezstarostnosti...
A pritom, večer mala sto chutí všetky prípravy na skúšku vzdať, lebo jej šance na úspech mali byť minimálne, keďže zase raz flákala dni predtým bezstarostným pobehovaním okolo nepodstatných vecí... Napríklad vítaním prvých bocianov na komínoch našich domov :)
Dnes to riskla a odháňala všetky pocity, ktoré ju sem-tam nabádali, aby to predsa len vzdala... Odohnala ich do najzapadnutejšieho kútika svojej epitelovej duše...
Ľudia, fakt sa jej to podarilo!!! :)
A ona sa upevnila názormi v odpovedi na otázku:
Kto nás môže zastaviť v našich plánoch?
Tak viete kto?
... iba my sami....
Tak veľa odvahy nevzdávať sa :)
