Áaa, som v izbe mojej fantázie. Moje vnútro sa skladá z kníh ktoré čítam? Alebo iba z tých pocitov, čo po nich ostáva?
Bolo tu šero, ale krásne. Z izby bolo cítiť bezpečie, nádherné ticho a teplo. Z krbu sálal oheň. Počula praskot dreva. Pred krbom boli dve kreslá. Boli prázdne? Nevidela, lebo stála za nimi a bolo jej fajn.
Zvuk padajúceho stromu ju nakrátko vytrhol z jej vnútra. Už nebola v tej izbe. Bola v lese. Pokračovala...
Podišla som ku kreslu, kde som vedela, že niekto sedel. Ozval sa:
- Ešte si nesadaj. Nemôžeš.
- Ani som nechcela. Prečo si tu?
- Vidíš túto izbu? Sama si si ju vytvorila. Zasadila si ju do prostredia, ktoré ti je sympatické.
- Áno. Takže ja ju môžem meniť...
- A máš na to dôvod?
- Myslím, že to nie je dôležité...
- Čo je potom dôležité? Ty? Rodina? Tvoje plány?
- Hej, prečo si sa zameral na mňa? Ja som si myslela, že to myslíš všeobecne.
- Myslel som, ale veď každý z vás je egocentrik. Čiže ty nemôžeš hovoriť za ľudí. Čo keď nebudú s tebou súhlasiť? Nemôžeš vravieť za iných...
- Viem. takže ty si sa ma pýtal, čo je dôležité? Rozmýšľam... Teraz mi napadlo veľa vecí...
- Tak začni.
- Ale keď tak nad tým teraz uvažujem... Nie všetko, čo mi napadlo je až také dôležité.
- Áno?
Strom dopadol na zem. Niekto na ňu zakričal. Už nebola v izbe. Pracovala. Ukladala drevo. Krásny pocit počuť niečo tak obyčajné... Prečo to tak dlho nepočula?
- Pýtaš sa prečo? Lebo tvoj život mení svoj cieľ.
- Áno? Ale veď ja som počula, že všetci máme svoj cieľ určený. Že len k nemu kráčame a je len na nás, akou cestou tam dôjdeme.
- A kam chceš dôjsť?
- Niekam, kde budem spokojná s tým, ako som prišla.
- A teraz si spokojná ako ideš do svojho cieľa?
- To sú strašné otázky. Ale ja neviem... Nechcem rozmýšľať o takýchto komplikovaných veciach.
- Prepáč.
- No super... Teraz mi to nedá - neodpovedať. Cieľov je veľa. Myslíš ten najbližší alebo ten najdôležitejší?
- Vyber si.
- Sú chvíle, keď som šťastná, že všetko je tak ako je. No nie som spokojná s tým ako idem do "cieľa" Prečo vlastne máme určený cieľ? Ja o ňom nič neviem. Chcem si sama vybrať spôsob svojho života. To, kam budem smerovať.
- Ale veď to robíš. Vyberáš si.
- Cieľ. Určený cieľ. Tým hádam myslíš...?
- Áno. To tým myslím.
- Ďakujem, že si ma nechal dohovoriť.
- Potrebuješ dokončiť svoju myšlienku? Prečo ľudia rozprávajú o abstraktnom tak často. Veď v podstate nikam nedôjdu.
- Hej, neviem kto si, no mám dojem, že nemáš celkom pravdu. Ľudia o tom potrebujú rozprávať.
- Ale prečo? Čo im to dá, keď nepoznajú správnu odpoveď?
- Nie, ale snažia sa ju spoznať.
Izba zmizla. Znovu ju obklopoval les. Práca bola dokončená. Mohla ísť domov.
