Zakopávala som o všetko, na čo som narazila a prehadzovala každú vec v mojej izbe, aby som ten šál našla. Dokonca som sa pozrela aj do solničky a do všetkých krabičiek od zápaliek, pre prípad, že by mi ho tam niekto omylom strčil. No nikde nebol. Tak som bez ďalšieho rozmýšlania schytila šál, ktorý ležal na chodbe pri zrkadle, ktorý som nikdy predtým nevidela a vybehla som z bytu. Utekala som, ako najrýchlejšie som mohla, aby som nezmeškala vlak. Samozrejme, nestihla som ho.
Sedela som vo vlaku a nemohla som sa zbaviť pocitu, že šál je inej farby ako vtedy, keď som odchádzala. Bola som si na sto percent istá, že predtým bol trochu rúžovejší.
Pozerala som sa z okna a rozmýšľala nad zmyslom života, keď som si všimla, že vonku začalo snežiť. Bol to tento rok prvý sneh a preto som z toho bola celá uveličená. Padal v obrovských chumáčoch a prikrýval polia a lúky, popri ktorých vlak prechádzal. Po chvíli sa spustila taká chumelica, že som nevidela ani na meter od vlaku.
Do kupé nastúpili dvaja mladí ľudia - chlapec a dievča. Bolo na nich veľmi očividné, že sú do seba úplne bezhlavo zamilovaní.
„Hana, prosím ťa, nerob to!" povedal zúfalo chlapec.
„Vieš, že keby som mala na výber, nikdy by som nešla," povedala Hana a veľmi teatrálne si sadla. „Keby som mala na výber, ostala by som tu s tebou."
Chlapec sa na ňu zúfalo pozrel. „Och, to je úplne nemožné! Musíš odísť zrovna teraz?"
„Veď vieš, že mi nič iné neostáva. Je to neuveriteľná príležitosť."
„A to namôžeš zostať kvôli mne?"
„Nie, prepáč, vo vesmíre budú mať farby stále tú istú hodnotu, nech urobíš čokoľvek."
„Čo?" spýtal sa chlapec, akoby sa Hana pomiatla, že zrovna v takejto chvíli rozpráva o vesmíre. Ja som naopak spozornela. Vesmír a farby - veď je to taká krásna téma!
„Och, nič, prepáč, rozprávam hlúposti. Každopádne ale musím odísť."
„Ale veď..." začal chlapec no Hana ho prerušila. „Vieš čo? Možno je to tak lepšie," povedala provokatívne.
„Ako to myslíš?!" spýtal sa chlapec s výčitkou v hlase.
„Vieš, apoň si budeme vzácnejší. Nemôžeme sa predsa takto milovať donekonečna... a nechceš predsa, aby naša láska opadla, no nie?"
Nemohla som sa zdržať a zasmiala som sa. Obidvaja boli prekvapení, akoby som sa tu len tak teraz zjavila.
„Och," začervenala sa Hana. „Nevšimla som si, že tu niekto je."
„Pardón," povedala som a bolo mi strašne trapne, že som sa zasmiala. „Mňa si nevšímajte."
Vyšla som z kupé. Opustila som Hanu a jej chlapca zrovna keď sa rozhodli, že sa v živote nemôžu opustiť, pretože by sa aj jeden aj druhý úplne pomiatli na rozume. Pripadalo mi vtipné, ako veľmi môže niekto zmeniť svoj názor počas jednej jazdy vlakom. Keď som vystúpila, chumelenie náhle prestalo. Z neba padal už len jemný sniežik, ktorý predtým, ako dopadol, chvíľu len tak poletoval vo vzduchu.
Išla som tak strašne neskoro, že som sa rozhodla do školy neísť. Aj tak sme mali mať len dve prednášky, ktoré (a tým som si bola celkom istá) by ma aj tak unudili k smrti. A okrem toho som predsa nemohla ísť do školy keď takto krásne snežilo! Namiesto toho som sa teda rozhodla poprechádzať sa po meste. Po tej chumelici bolo všetko krásne bielo zasnežené, čo je v Bratislave celkom neobvyklé. Sneh sa totiž vždy zašpiní alebo roztopí asi pol hodinu po tom, čo napadne. No dnes to bolo inak. Možno preto, že stále jemne snežilo a tak nový sneh prikrýval ten špinavý, no mohlo to byť aj preto, že som v ten deň mala vo všetkom strašné šťastie. Najskôr som našla nový krásny šál, ktorý podľa všetkého menil farby, potom som zmeškala vlak, takže som mala skvelú výhovorku prečo neísť do školy, dokonca bola snehová búrka a prestala zrovna vtedy, keď som vystúpila z vlaku, takže bolo počasie akorát na prechádzanie sa po meste.
Chvíľu som rozmýšlala, kam by som asi mohla ísť. V zime je v Bratislave strašne veľa pekých miest, kam nikto nechodí, pretože je príliš chladno. Nakoniec som sa rozhodla ísť na hrad. Nakoniec, vždy to tak skončí, vždy idem na hrad, keď nejdem do školy.
Keď som vyšla hore, prestalo snežiť úplne. Chvíľu som sa pozerala na pomaly tečúci Dunaj, na ktorom boli obrovské zamrznuté ľadové kryhy. Predstavovala som si, aké by to bolo, keby som ich všetky preskákala. Mohla by som sa tak dostať na druhú stranu Dunaja bez použitia mostu.
Keď som sa vynadívala na zasneženú Bratislavu, išla som si sadnúť do kaviarne pod hradom. Sadla som si ku oknu, ako vždy. Bola to moja úplne najobľúbenejšia kaviareň. Vyzerala totiž, akoby bola na francúzskom vidieku. V nútri vždy vyhrávali staré francúzske valčíky a nádherne voňala káva a čokoláda. Vždy som si tu dávala zelený čaj. Jednak preto, že bol najlacnejší a jednak preto, že bol taký veľký, že som ho bola schopná piť aj dve hodiny.
„Zelený čaj?" Z myšlienok ma prebrala servírka s jemne francúzkym prízvukom.
„Áno, prosím," usmiala som sa na ňu.
Otvorila som si knihu a začala čítať.
No nečítala som ani dve minúty, keď ku mne prišiel nejaký ujko - skôr chlapec - alebo niečo medzi.
„Nepoznám vás?" spýtal sa a sadol si k stolu oproti mne.
„Ja neviem," zdvihla som zrak od knihy. „Ja vás nepoznám. Ale či vy mňa poznáte... To naozaj netuším."
„Študujete literatúru?"
„Áno." Medzičasom prišla servírka a doniesla mi čaj. Ujko/chlapec si objednal dvojité esspreso.
„Tak to vás musím poznať odtiaľ. Dobrý deň, volám sa Emil." Podal mi ruku.
„Ja som Gréta."
Pochválil mi šál, ktorý sa mi teraz ale zdal tak ďaleko od rúžovej, že som sa divila, ako som si kedy mohla myslieť, že je rúžový.
„Ďakujem," odpovedala som. „Nie je môj. Vlastne ani neviem komu patrí. Našla som ho u nás doma pri zrkadle. Tvári sa, akoby bol čarovný."
Chvíľu sme boli ticho ako to už býva u ľudí, ktorí sa vôbec nepoznajú.
„Chodievate sem často?" prerušil ticho Emil.
„Vždy keď nejdem do školy," povedala som sa.
„Takže často?"
„Nie, nie až tak. Aj keď... už ma tu poznajú," usmiala som sa. „Vy sem chodievate často?"
„Nie, nie, videl som vás cez okno, tak som prišiel."
„Môžeme si tykať, inak."
„Och, dobre," Emil sa ktovieprečo začervenal.
Pokračovali sme v rozprávaní sa o kaviarni a o škole a v podstate o ničom. Už som si myslela, že je to predsalen celkom nudný človek, keď zrazu povedal niečo, čo ma naozaj prekvapilo.
„Akoby sa vesmír už celkom zbláznil a posielal na zem farby len tak, bez rozmyslu."
„Čože?" spýtala som sa prekvapene.
„Že to je naozaj pekná kaviareň, nemyslíš?"
„Nie to, to potom, čo si to povedal?"
„Čo? Ja som nič nepovedal. O čom to rozprávaš?"
„O vesmíre, predsa."
„Ach áno," Emil sa zatváril, akoby mu to celé zrazu prišlo strašne nepríjemné. „To nič, len som sa preriekol. Toho si nevšímaj."
„Ale mňa to zaujíma," namietla som a celkom som zabudla na svoj chladnúci čaj.
„Prepáč, naozaj o tom nechcem hovoriť," povedal a naraz vypil celé svoje esspreso. „Asi by som mal ísť."
„Nie, počkaj, povedz mi niečo o tých farbách."
No Emil ma nepočúval, vstal od stola a odišiel. Vo dverách mi ešte jemne rozpačito zakýval a potom som ho už len videla ako sa ponáhla dole ulicou smerom ku škole. Rozhodla som sa, že sa od neho musím dozvedieť viac. Nemôže ísť predsa o náhodu, keď dvaja rôzni ľudia rozprávajú o vesmíre a farbách.
