Deň 33. (utorok) - 32 km, 700 m stúpanie, 869 m klesanie
Chvíľu pred budíkom ma zobudili dažďové kvapky padajúce na strechu útulne Čierna hora. Ako keby padali orechy, veľké a hlučné. Posledný deň skvele začína! Neuveriteľné, ale je to tu. Posledný krát na tomto dobrodružstve pozerám aktualizovanú predpoveď počasia, balím spacák, varím čaj a volím vhodný variant oblečenia. Meteorológovia hlásili, že pršať má hodinu ráno a trochu smokliť popoludní 14-17:00. Pršiplášť teda ide na vrch ruksaku, nepremokavé nohavice obliekam, lebo v mokrej vysokej tráve sa zmočia nohy aj vyše kolien. Ale kde mám druhú štucňu? Niet jej. Musela mi včera vypadnúť z ruksaku, keď som naberal vodu pri výstupe na hrebeň, odtiaľ mám poslednú pamäťovú stopu so štucňou. Ach, vracať sa mi tých 6 km nechcelo. Ešte, že dnešní spolu nocľažníci Pali s Peťom pôjdu tým smerom. Ak ju nájdu, budem rád, vytvorili sme si silné puto :-) S chalanmi sme sa rozlúčili a ako jednoštucňový korzár som sa pobral do Svidníka.
Po krátkom ale výdatnom daždi bola lesná cesta rozmáčaná, plná kaluží a mazľavého blata. Ako sa tak šmýkam dolu miernym kopcom, vyplašil som asi 20 člennú čriedu diviakov. Bojazlivo odbehli, keď som im zakričal, nech sa nepribližujú, že som nebezpečný, keď vidím prasa. Keby sa starý kus rozbehol na mňa, pre istotu som sa obzeral, kde je najbližší strom... Našťastie, nebolo to za potreby, uff. A tak som sa mazľavou cestou kĺzal ďalej. Občas som preskočil kaluž, občas páriace sa salamandry. Chodník pozvoľna klesal do doliny.
Vo Svidníku sa rozbiehal ranný život prihraničného okresného mesta. Krátko po deviatej už boli ľudia v práci, zápchy žiadne, potraviny otvorené (vo Svidníku by som zápchy neočakával, ale keď sú aj na Kysuciach, prečo by nemohli byť hoci aj tu?). Polkilový šalát s rožkami som považoval za adekvátnu desiatu, k tomu do zásoby müsli tyčinky, balík orechov a zapité tekutým rožkom. Piknikujúc na lavičke som budil pozornosť okoloidúcich. Zaiste tou štucňou bez páru. Alebo tým, že tam sedel mokrý a takmer do pol stehien a zablatený človek, ktorý sa rožkom snažil vydolovať zvyšok šalátu z kelímka. Okolo prešla navoňaná rómska mládež s frizúrou od najlepšieho svidníckeho barbiera. S ľútosťou sa na mňa pozreli a kráčali ďalej. Zakrátko som sa pobral aj ja. Nechcelo sa mi otvárať mapu, veď vo Svidníku snáď trafím rovno do Vojenského múzea. Teší ma, že som tú navigáciu nevyužil, lebo ma osud zavial do Múzea ukrajinskej kultúry, kde som pozrel útlu expozíciu a doplnil vodu. S tetuškami sme vymenili zopár slov a zrazu mi varili kávu, nech si na poslednú etapu dám. A pridali aj tri cukre, nech rýchlo vybehnem na kopec.
Otvorené múzeum som priamo na trase ešte nemal. Okolo iných som prechádzal mimo otváracích hodín. A tu zrazu nie jedno, rovno dve. Z Múzea ukrajinskej kultúry som už radšej nastavil navigáciu rovno do Vojenského historického ústavu. Jeho expozícia nie je veľká, ale obsahuje základné informačné vademecum o SNP. Sídli v monumentálnej budove v tvare nášľapnej míny. Pani na vstupe sa pri pohľade na mňa spýtala: “Idete SNP? Poďte, vy ani neplaťte vstupné”. To som nečakal, veď chcem aj podporiť. Bol som dojatý, mesiac káčam a už som naozaj takmer na konci! Musel to tu byť riadny mlynček na mäso. V blízkom okolí vraj ešte aj teraz každý mesiac objavia novú nevybuchnutú muníciu, pyrotechnik má stále práce vyše hlavy. V areáli priľahlého parku je odstavená vojenská technika, na ktorú dohliada monumentálny pamätník. Okolo neho vedie značka do mierneho kopca. Nasmeruje nás na Dukliansky náučný chodník.
Chodník mierne stúpa, zakrátko pozvoľna klesne do obce Nižná Jedľová. Chvíľu vedie po asfaltke, ale čoskoro ma viedol do stúpania v rozmočenom kopci. Šmýkalo sa skoro ako keby bolo nasnežené a namrznuté k tomu. Miestami sa nohy zaborili hlboko do blata. Jedna štucňa špinavá, nohavica bez štucne sa stíhala v tráve občas očistiť. Po mesiaci kráčania to nie je nič prekvapivé, netreba sa nad tým zamýšľať, len ísť len ďalej. Rytmicky, z kroka na krok odrátavať posledné kilometre. A fixovať pocit, že som ešte stále na obrovskom turistickom dobrodružstve. Ešte chvíľu...
Ocitám sa v Kapišovej. Miestne osobnosti tu človek stretne buď náhodne, v kostole, alebo v krčme. Keďže jedno orosené sa cestou zíde, pristavil som sa v krčme. Zakrátko sa prihovorila spriaznená duša: "Je červená dobre značená?"
Z Kapišovej treba ísť 6 km popri ceste. Občas som míňal odparkovaný tank, inokedy delo. Na kopci stál veľký nápis Údolie smrti, podobný nápisu Hollywood nad LA. Tento úsek trasy mi pripadá ako vojenské múzeum v prírode. Postupne sa cesta zmenila na blatistú lesnú a už som klesal do dedinky Medvedie. Z mojej strany to je posledná obec na trase (smere od Dukly ide naopak o prvú). Hoci sa v mokrom teréne kráčalo ťažšie, sila vôle v poslednej etape ma hnala do cieľa. Dokonca so skracovaním dojazdu vyrátaným navigáciou.
Prevýšenia už neboli veľké, cestu sťažoval len mazľavý terén. Opúšťal som Ondavskú vrchovinu a vchádzal do Laboreckej vrchoviny. Tá je v tejto oblasti trochu nižšia. Už len zdolať dva kopce, kým prejdem ponad Vyšný Komárnik. Z nohy na nohu ukrajujem kilometre, a o čo viac som bližšie cieľu, tým je blato väčšie. Konečne počujem kamióny zbiehajúce z hraničného prechodu! Desiatky kamiónov hore, desiatky kamiónov dolu. Prichádza posledné stúpanie po asfaltke, na vrchole ktorej je môj cieľ. Nielen dnešný. Cieľ, kam smerujem celý mesiac, celých 770 kilometrov. Dukliansky priesmyk. Nohy aj batoh sú zrazu neuveriteľné ľahké.
Na posledných metroch si predstavujem, kde asi stáli kedysi nemecké opevnenia. Ako muselo byť náročné prejsť tadiaľto v roku 1944. Nevelebím národ ani vtedajšieho či dnešného "samozvaného dcára". Naopak, volám po vyvodení zodpovednosti voči nim. (Pozn.autora - písané v turistickom denníku v roku 2021, netušiac o Putinových vojnových zločinoch na Ukrajine 2022-23). Čisto objektívne, klobúk dolu pred mnohými, pre nás dnes už zabudnutými molodecami 2.Ukrajinského frontu a Čs.armádneho zboru. Išli pešo spoza Dnepra, mnohí v prešivákoch, baranicách, v zlých topánkach. V rukách držali špaginy (samopaly), na ktorých im v mraze odmŕzali prsty. Nie, nekráčali vtedy tadiaľto ako dnes ja. S dehydrovanou stravou, optimalizovaným športovým vybavením, v merino spodkách aj s nátelníkom, digitálnou mapou a s jednou štucňou.
Nechem to príliš heroizovať, lebo história vie, že oslobodenie vôbec neprebiehalo s nadšením ako zo sovietskych filmov. A vôbec, termín "oslobodenie" v historickom kontexte paktu Molotov-Ribbentrop asi tiež nie je na mieste.
Pri úvahách o histórii som míňal osemdesiat ročné delové batérie, zrekonštruované bunkre, ani selfie s lietadlom som nevynechal. Myšlienky mi prerušil pohľad na vyhliadkovú vežu, blížiacu sa každým krokom. A zrazu som stál pri ikonickom duklianskom pamätníku s cintorínom.
Som v cieli, koniec cesty! Ešte si to ledva uvedomujem, ale je to tak. Snažím sa vybaviť si spomienku spred mesiaca, ako som sa s prvými metrami na trase snažil uchopiť ten pocit, že som na dlho plánované dobrodružstvo konečne vyrazil. Zložil som ruksak na múrik, oprel sa oň a otvoril plzničku. Žiadne šampáňo, som predsa gramár, váži s fľašou asi kilo! A bol by som na to sám. Tak som sa aspoň pripojil na video - telemost s Doňou Soňou, ktorá na mňa celý čas z domu dohliadala. A pridal sa tam aj kamoš Marek Čelko, ktorý so mnou kráčal najkrajší úsek tejto cesty - Ďumbierske Nízke tatry.
Emócie tiekli prúdom a potom som už len pozoroval oblaky. Oblaky, ktoré sa nakoniec nerozpršali. Pocit eufórie pomaly striedal návrat do reality. Autobus odtiaľto ide až ráno, v noci má pršať, nechce sa mi kempovať na Dukle. Na hraničný priechod je to kúsok, pokecám s pánmi policajtmi. Dobre som spravil, ukázali mi miesta, kde boli nemecké opevnenia. Ich dedovia tu kedysi bojovali. Pýtali sa ma, ako dlho sa venujem extrémnej turistike. “Asi tak mesiac”, odpovedám. Ale ten mesiac stál za to. Zo začiatku boli ťažké chvíle, kým si telo zvyklo. Potom som si cestu začal viac užívať a na záver sú kondička aj nohy pripravené na ďalšiu porciu kilometrov. S týmito pocitmi som si stopol auto do Svidníka, na hoteli bilancujem a dopisujem denník. Chýba mi večerná príprava ďalšej etapy. Tak sa aspoň pripravím na zajtrajšiu poldňovú cestu do rodnej Žiliny. Nebol som tam od zimy a už pomaly prichádza leto.
S podporou v zázemí bola cesta omnoho ľahšia. Vďaka patrí mojej polovičke So Wagnerova, ktorá mi ešte počas obdobia plánovania trasy radila a znášala moju mentálnu neúčasť na domácich filmových večeroch. Ďakujem aj mame, ktorá ma prišla zásobiť do Čičmian na 1.mája (po ňom bola nedeľa na vidieku, zavreté obchody a predo mnou dva dni trasy bez civilizácie a možnosti zásob - na Fačkovskom sedle malo vtedy zavreté, ani obchod v Čičmanoch vtedy neexistoval). Aj otec priviezol balík s vibramami a zimnou výbavou do Banskej Bystrice. Spolužiak zo strednej - Martin, ktorý poslytol cenné info z jeho 2x prejdenej SNP, navyše zorganizoval výsadok kamošov na hrebeň z Donovál. Možno by som tieto riadky nepísal bez pánov trampov z Malých Karpát, ktorí ma posmeľovali, nech to skúsim vydržať aj s boľavým kolenom a kráčať, koľko zvládnem. Ak sa nedá, nech si oddýchnem deň-dva a pokúsim sa ešte vrátiť na trasu. U Dede Mateja som dostal azyl na Myjave, kde sa koleno po röntgene trochu ukľudnilo. Potešila tiež turistická podpora na menšie či väčšie úseky od Verči, Katky, Soni, Čela, Slávky. S Vrankou, ktorá kráčala trasu v protismere sme sa hecovali a občas sa ozvali skúsený snpéčkar Maník, aj za jeho podporu ďakujem. Viacerí ste pomoc a ubytko ponúkli, za všetkých pozdravujem Braňa Bajuza do Košíc nech sa trime. A samozrejme, išlo by to ťažšie bez vás, ktorí ste povzbudzovali na sociálnej sieti.
Mimochodom, môj dnešný spolu nocľažník Peťo našiel cestou moju stratenú štucňu a zakrátko mi ju poštou poslal domov. Úžasné. Teda som cestou nestratil nič. Iba 7 kíl živej váhy. Ale neutíchajúci hlad a dvojité porcie po výkone rýchlo zabezpečia návrat do hmotnostného normálu.
V priebehu niekoľkých týždňov mi prišlo pozvanie na zážitkové rozprávanie o Ceste hrdinov SNP do Divadla Kontra v Spišskej Novej Vsi, aj do Banskej Štiavnice. Nesmierne ma to potešilo rozprávať o najlepšom turistickom zážitku. Nebol som na to sám, prizval som tiež kolegu Simona Fica, ktorý túto cestu prešiel už dávnejšie, v r.2003 a 2007, navyše bez navigácie a gramárskych výdobytkov 21.storočia. Bolo to zaujímavé porovnanie turistiky vtedy a dnes. Odznela tam aj pesnička, ktorej slohy a refrén sa mi v hlave rodil spolu s celodenným rytmickým kráčaním a vryl sa do mysle ako ušný červ.
R:
Esenpéčka, šalalá,
nie je pre béčka, šalalá,
esenpéčka, ou jé!
Tou cestou sa daj. A neváhaj!
S:
Nevadí, že máš otlaky,
hlavne, že sú nad tebou oblaky,
čo ťa schovajú pred slnkom,
ktoré ťa spáli ako hrom.
Keď prší ti za uši,
vieš, čo sa vtedy sluší...
Pršiplášť už vyťahuj,
spacák do sáčku zálohuj!
Neviem, čo robia značkári
na východe asi chlastali.
Stratil som sa znovu, veru hej,
Mal som ísť radšej po žltej!
R:
Esenpéčka, šalalá,
nie je pre béčka, šalalá,
esenpéčka, ou jé!
Tou cestou sa daj. A neváhaj!
Nikdy by som si nedovolil tvrdiť, že kto nejde na túto cestu, že by bol nejaké béčko, to nie. Rytmický refrén však každým krokom stimuloval myseľ a predviečal ma, že to predsa nevzdám.
S odstupom času od jari 2021 dodnes pribudli na trase dve nové útulne. Jedna vo Volovských vrchoch a druhá v Malých Karpatoch. Teším sa, že turistická infraštruktúra sa skvalitňuje, kiež by sa to týkalo aj iných trás. Keby som si mal vybrať termín zas, asi by som zvoli rovnako - prelom apríla a mája. Človek si otestuje vlastnú prispôsobivosť drsnejším podmienkam na horách so zvyškami snehu, nižšími nočnými teplotami a jarnými dažďami. Náročnejšie obdobie než letné však vyvažujú prázdnejšie ubytovania a nižšia koncentrácia ľudí na ceste. Prvého snpéčkara kráčajúceho smerom z Dukly som stretol až v polovici cesty, až ku koncu sa postupne vyrojili ďalší. Teda som si užil aj dostatok samoty a zrelaxovaný sa vraciam do kolotoča bežného života. Koleno sa dolieči priebežne a pľuzgiere na nohách? Tie už medzitým mizli a nové sa od polky trasy nerobili.
Bueno camino, teda dobrú cestu. Želajú si pútnici na ceste do Santiaga de Compostela. Bueno camino aj vám, ktorí ste moju rodiacu sa grafomániu čítali. Keď budete niekedy o sebe pochybovať, vedzte, že všeličo sa dá, len treba chcieť. A keď budeme k sebe féroví, priateľskí a rovní, všade budeme ako doma. Howgh.
