Od môjho najintenzívnejšieho turistického zážitku práve prešiel rok. Chcel som zážitky spísať hneď po ceste, kým tie dojmy nevyfučia z hlavy, ale po mesiaci v prírode bol návrat do reality taký intenzívny, že si ma to počkalo až teraz. Keď ležím v posteli so zapálenými mandľami. Včera som reagoval na facebooku v skupine SNP na Meggie. Kto ju najviac poteší svojim najkrajším zážitkom zo svojej SNP, tomu pošle knihu 2000 km Karpatský oblúk. Pospomínal som, napísal jej pár riadkov, Meggie sa ozvala a povzbudila ma, nech môj blog nenechávam odísť do stratena. Nuž, aj vďaka jej blogu o SNP a mojej ceste spred roka mám tú česť písať…
Ako to celé u mňa začalo? Už dávno nie som tak intenzívny turista ako kedysi, častá práca cez víkendy uberá energiu a cez týždeň sa mi samému často nechce. Ale v covidovej dobe počas uzávierky divadiel som ako aktívny divadelník mal viac času, ako by som chcel. Treba ho nejako správne využiť. Aj scenár nový vznikol, aj moja prvá kniha už ide do tlače. Zvyknúť si na voľné víkendy bolo úžasné, veď v lock downe bola príroda ideálnym rozptýlením. Keď som k tomu v decembri 2020 prečítal knihu 157 dní Pacifickou hrebeňovkou, niekde v úzadí mysle sa rodil plán. Čo takto využiť ten voľný čas na najväčšie dobrodružstvo v prírode? Keď som to doma oznámil, Doňa Soňa mi na jednej strane fandila a podporovala ma, na druhej strane jej bolo ľúto, že v tomto období si nemôže zobrať voľno a pridať sa. Koncom zimy som čakal, kým opadne sneh na kopcoch a môžem vyraziť.
Prečítal som si zopár blogov o ceste SNP. Veľmi ma inšpiroval Maník, ktorý ma cestou tiež povzbudzoval (http://manik.sk/snp/). Ale aj spolužiak Martin poskytol cenné informácie. Túto trasu prešiel dvakrát a občas mi zavolal, ako mi to ide. Podľa rád skúsenejších som teda začal trénovať. Telo štyridsiatnika, ktoré nie je zvyknuté na diaľkovú turistiku s 15 kilovým nákladom, potrebovalo trochu zoceliť. Tak som si stanovil tréningový program - tri dni v týždni bicykel v Malých Karpatoch na kondičku a cez víkend túrička s Doňou Soňou. Zimná návšteva ortopéda mi dala zelenú, odporučil vyraziť po troch mesiacoch, keď doberiem kĺbovú výživu. Po večeroch prišlo na rad klikanie na nespočetné recenzie outdoorového vybavenia. Recenzie striedal pohľad na cenu a potom som už len prehodnocoval, či danú vec vôbec potrebujem a či nie. Nech to je ľahké, ale kvalitné zároveň, čo však často vylučovalo cenovú primeranosť. V niektorom blogu som sa dočítal, že každé ušetrené kilo stojí aspoň kilo. Kupovať outdoorové vybavenie v lockdowne bol ozaj zážitok. Napríklad trekingové topánky som musel objednať do obchodu, vyzdvihnúť si tovar a skúšať doma. Ešte, že bývam v hlavnom meste a obchody sú blízko, donáška kuriérom a vracanie tovaru by trvali omnoho dlhšie. Napríklad takých topánok som takýmto štýlom otestoval asi 9 párov. Samozrejme, že prvá objednávka bola jeden pár. Keď som ich na druhý deň vrátil, objednal som rovno tri ďalšie páry. Až štvrtá objednávka topánok bola ideálna. Asi preto, že som radšej objednával hneď v dvoch veľkostiach. K téme vybavenia popísali toho dosť mnohí iní, pristavím sa ešte k príprave a študovaniu trasy. Dôkladne som si ju prešiel na vysokom rozlíšení cez mapy.cz, pozrel denné prevýšenia, spísal potenciálne miesta prespania, dokonca súpis a intenzitu prameňov (áno, aj to sa dá nájsť v mapách napr.: http://manik.sk/snp/ alebo neustále mnohými aktualizovaná http://cestasnp.sk ). Vďaka tomu som si pripravil predbežný plán. Ale ako kresťania hovoria: “Ak chceš pobaviť Pána Boha, povedz mu o svojich plánoch.”
Priebežne som sa hecoval s kamoškou Vrankou, ktorá mohla vyrážať až 10 dní po mne. Ja som radšej chcel ísť hneď s nástupom jari, lebo som očakával, že keď covid ustúpi, divadelné hranie sa nám na leto rozbehne. A tak som tušil, že pôjdem väčšinu cesty sám. To ma miestami aj desilo, ani nie tak zo strachu z prírody. Otec poľovník a desať rokov skautingu za mladi mi dali dobrý základ. Skôr som netušil, ako sa s tým moja expresívna povaha vysporiada. Trasu som si zvolil zo západu na východ a čakal na vhodné počasie. 16.apríl mi pripadal vhodný, priebežne som sledoval denné aj nočné teploty na horách. Začiatkom mesiaca som už nevidel veľkú zimu pod Chopkom. Chaty som si pre istotu obvolal, od 1.mája snáď otvoria, tak to tam akurát do Nízkych tatier dorazím (pozn. išlo o Covidový rok 2021 s uzávierkami ubytovania). S Doňou Soňou som si dohodol zásobovací plán poštou, podľa vzoru diaľkových turistov na americkej PCT a už len odrátaval dni do výjazdu. Lenže 14.apríla snežilo aj v Bratislave. Bežky Pezinská baba písali, že také skvelé podmienky v apríli nezažili od 80.rokov. Hoci na trase SNP boli vtedy nejakí borci, radšej som pár dní ešte počkal, pokým aspoň v Malých Karpatoch opadne sneh. Na facebookovskej stránke SNP som sledoval zopár odvážlivcov, čo šlapali zimnú trasu. Pre istotu som si dokúpil ešte ľahké bivakovacie vrece a príprava bola hotová. Vtedy som na sociálne siete napísal, že sa chystám vyraziť na SNP, či sa niekto z priateľov nepridá, hoci na kúsok. Bude to určite povzbudivé. Netušil som, akú to bude mať odozvu. Zrazu mi písala bývalá kolegyňa Jana, či by som náhodou urobil online odštartovanie SNP pre Nový čas. Fíha, mediálny záujem! Žeby som dovolil bulváru sledovať ma? Neprišlo mi to ale ako rozumný nápad, najmä keď ešte platil covidový zákaz vychádzania z okresu a navyše som mal opodstatnené obavy, či to moje koleno vydrží. Prostredníctvom Nového času by sa mi potom jeho čitatelia mohli posmievať, že ani nezvládnem trochu chôdze. Veď poznáme slovenskú náturu…
Ešte chcem spomenúť, že som pôvodne plánoval zapisovať si všetky kontrolné body cesty SNP do zápisníka vydaného Klubom slovenských turistov. Kto to zvládne, z turistickej centrály dostane odznak SNP. Ľudí, ktorí prejdú Cestu hrdinov SNP sú každoročne desiatky, ale málokto zvládne disciplinovane zapisovať všetky kontrolné body, ktorých je na dennej etape 5 - 8. Uvidíme, ako sa mi to podarí.
Deň 1. 30 km (1137 m stúpanie, 907 m klesanie)
Konečne prišiel 23.apríl 2021. Ráno mi Doňa Soňa pripravila kávičku, dala pusu na cestu a zrazu to bolo tu. To, že prišiel Deň D som si uvedomil až v električke, pri pohľade na ľudí rutinne cestujúcich do práce. Moja rutina práve skončila. Nové topánky som nakoniec nechal doma a obul staré, overené. Predsa len, keby tie nové neboli dostatočne vychodené, mohli by ma riadne potrápiť. Prestup na bus, slnkom zaliaty Devín, pamätné selfie a dobrodrúžo mohlo začať. Zdravých 12 stupňov bolo ideálnych na prvé výškové metre. Hneď za poslednými domami, v stúpaní na Devínsku kobylu, som vyplašil čriedu diviakov. Hlavou mi preletelo, koľko ma asi podobných stretnutí čaká. Dobre najedený a čistučký z domu som ukrajoval prvé kilometre. Na chrbte batoh so zásobami a s plným vodným vakom vážil 16 kíl. Musel som mať so sebou aj teplejšie veci, prvé noci som očakával teploty okolo nuly a teplejšie hlásili meteorógovia až o týždeň. Ale aj ďalšie vybavenie malo pár gramov navyše. Mapy.cz som si stiahol aj offline, aby ma spoľahlivo navigovali aj bez signálu, power bank som zapojil do solárneho panelu na ruksaku. Koniec lock downu sa blížil, ale ešte vôbec neboli otvorené chaty, reštaurácie ani ubytovania. No a nechcelo sa mi niekde v obchode čakať, pokým sa nabije telefón.
Bol stred týždňa, Devínska kobyla takmer vyľudnená, len zopár dôchodcov a bikerov prechádzalo okolo. Ale predsa sa jeden pán prihovoril, keď si všimol takto vystrojeného turistu: “Idete na Duklu, však? To sa hneď pozná.” Jeho slová mi zneli v hlave vždy, keď som stretol podobných bláznov ako ja. Ale to bolo až od druhej polovice mojej cesty. Tešil som sa, že si občas dám pivko, hoci aj cez deň. Veď je to tekutý chlieb a tak o desiatej ráno v Mlynskej doline pod intrákmi padlo hneď jedno od smädu. Prvých 15 kilometrov SNP z Devína chodec prejde a ešte stále je v meste, ale napriek tomu nastúpa slušné výškové metre ako v horách.
V rytme chôdze sa ma asfalt a pouličný ruch akosi prestali týkať. Tešil som sa, že konečne opustím civilizáciu. Ale ešte pred tým si bolo treba užiť jej výdobytky. Pivko a pizza pod Slavínom, prvé otlaky, kapustnica na Kamzíku a už som splýval s pučiacimi kríkmi malokarpatského hrebeňa. Otlaky som priebežne cítil viac, ale nenechával som sa tým rozhodiť.
Všetci diaľkoví turisti písali, že to treba skrátka rozchodiť. A tak som sa s nimi nerozprával, kráčal som a tešil sa do cieľa prvej etapy. Takmer nad našim domom. Vypálenisko. Posledné dva kilometre už boli utrpením. Nohy, chbát, únava. Ešte kilometer, už len 300 metrov. Už som tu! Zhodil som ruksak na lavičku a na tej vedľajšej si pol hodinu poležal. Začal sa však dvíhať večerný vetrík a tak som si rýchlo chystal bivak. V priečelí na povale toho veľkého zrubu. Cez škáry tam poriadne fučalo zo všetkých strán, dokonca aj zo spodu. Ešte šťastie, že som do výbavy zaradil tyvek - nepremokavú plachtu, ktorú som plánoval použiť ako podložku pod ultralight stan. Jej vetru vzdorné kvality som tiež ocenil. Pred cestou som do nej spravil okované očká, aby som ju v prípade potreby mohol použiť ako celtu. Vtedy sa ma už pomaly zmocňovala večerná svalová horúčka. Nečudo, keďže som sa na cestu pripravoval bez väčšej záťaže na chrbte, a tak si to vyžiadalo svoju daň.
Zaspával som za zvukov lesa, ktoré som v noci dávno nepočul. Okolo chodila zver a vôvec nevedela o votrelcovi, čo tam spal uprostred jej nočných chodníkov. Napĺňalo ma to nostalgiou za teenagerskými časmi v skautingu a všetkými tými výletmi a túrami, z ktorých mám dodes skvelých priateľov. Pripadalo mi to neuveriteľné, že tri kilometre odtiaľto bývam na druhom poschodí paneláku a zrazu spím v divočine. Tak dobrú noc, zajtra bude náročný deň.
